Na pandémii koronavírusu 2020, pred ktorou padli na kolená vlády takmer všetkých krajín sveta, sa mimoriadne nabalia najmä farmaceutické kartely. Najmä tie zapojené do masmediálne vybičovaného úsilia o vývoj a výrobu očkovacích látok. Varovné bubnovanie pred jesennou vlnou epidémie bude možno také strhujúce, že farmaceutické korporácie zbavia právnej zodpovednosti za prečiny pri výskume a produkcii liečiv. Farmaceutický biznis sa tak stáva najprofitujúcejším odvetvím tohtoročnej koronavírusovej hystérie a pravdepodobne i tej budúcoročnej. Disponuje lobistickou sieťou, ktorá je ešte hustejšia a rozsiahlejšia než tá, ktorú zosnoval americký vojensko-priemyselný komplex. Chemicko-farmaceutický komplex je ešte globalizovanejší a čoraz účinnejšie ho chránia inštitúcie OSN po tom, ako „konvertoval“ na „zelenú vieru“ udržateľného rastu v rámci Agendy 2030. Ochotou podriadiť sa novej dogme si zaviazal svetové spoločenstvo, aby pod záštitou OSN presadzovalo konvergentné vývojové smery v mene vedeckého spravovania planéty Zeme. Chemicko-farmaceutický komplex sa tak zlieva s medicínsko-farmakologickým, ten s bioinžinierskym a ten zase s geneticko-inžinierskym a ten s bioinformačným a tak ďalej. Takéto reťazenie vytvára okruh poznania, donedávna považovaný za neobsiahnuteľný a dostupný len bohom.

Túžba presiahnuť horizont znalostí vymedzený pre obyčajných smrteľníkov a získať kontrolu nad telesným životom a smrťou od nepamäti ženie vpred rodové línie mocenských elít západného civilizačného okruhu. Ak chceme porozumieť širšiemu kontextu prudkého rozmachu vyššie zmienených vedeckých odvetví, musíme sa zamyslieť aj nad mechanizmami ich ovládania. Nadnárodný kapitál investuje do farmaceutického priemyslu enormné prostriedky v rámci dlhodobých projektov zahŕňajúcich aj energetiku a chémiu.

Moderná farmácia je integrálnou zložkou priemyselnej civilizácie. Tú po páde železnej opony formujú takmer výhradne plutokratické zoskupenia. Do rozhodovacích mechanizmov WHO a prakticky všetkých medzištátnych ustanovizní sa nasúvajú zástupcovia kapitálových „partnerov“. Úmerne zvyšovaniu ich podielov na hradení nákladov za chod takýchto inštitúcií prechádza aj kontrola nad nimi do rúk majiteľov peňazí.

Finančníckej plutokracii slúži vrstva vykonávateľov jej želaní a pokynov. I tá je elitná a elitárska a takisto si dáva záležať na multigeneračnej dlhovekosti. V priemyselnej civilizácii sa dlhovekosť ráta rádovo na desaťročia. Zriedkakedy presiahne jedno storočie a len výnimočne dve, lebo prvá priemyselná revolúcia začala vtláčať svoju pečať západnej civilizácii až v druhej polovici 18. storočia. Matéria odvtedy prevažuje nad duchovnom a materialistický prístup k poznávaniu vytláča tzv. nevedecké a spiatočnícke prístupy podmieňované kresťanskou vierou a náboženskými prvkami.

O absolutizovanie vedeckého pokroku ako hybnej sily vývoja sa v Európe snažilo hnutie osvietencov. Výdatne ho podporovali vplyvné finančné a obchodné kruhy, ktoré po objavení Ameriky začali s grandióznym experimentom o prerod človečenstva. Preformátovanie ľudských bytostí na ľudské zdroje malo prebiehať vo viacerých rovinách, na niektorých za pomoci výdobytkov vedy a techniky. Jednou z iniciatív osvietencov v Európe bolo vyvíjanie tlaku na rozšírenie vzdelanostnej základne na deti oboch pohlaví zo všetkých spoločenských vrstiev. Do osvieteneckých kruhov vstupovali aj korunované hlavy zo strednej Európy: rakúsky cisár Jozef II. a poľsko-litovský kráľ Stanislav II. Ten v roku 1774, päť rokov po Veľkej francúzskej revolúcii, pozval osvietenca a niekdajšieho dvorana vo Versailles, aby mu pomohol zmodernizovať a zreformovať poľské školstvo. Nebol ním nik iný ako Pierre Samuel du Pont, spoluzakladateľ rodinného chemického impéria DuPont a duchovný otec chemického priemyslu v Spojených štátoch amerických.

Autor: Patrik Sloboda