Porevolučné dejiny Slovenska už zažili množstvo politických kreatúr, ktoré v mene dosiahnutia svojich cieľov zradili elementárne štátne záujmy a podiel na moci draho zaplatili zradou základných princípov.

Prvýkrát sa to stalo v roku 1994, keď po páde druhej Mečiarovej vlády vznikla dočasná Moravčíkova vláda. Táto vláda renegátov však nedisponovala parlamentnou väčšinou, a preto – ak mala vzniknúť – ju museli tolerovať maďarské strany Spolužitie a Maďarské kresťanskodemokratické hnutie. Vznikla tak situácia, keď táto vláda visela takpovediac na šnúrke Durayových gatí.

V neskorších obdobiach sa pravicové koalície už tak neostýchali. V rokoch 1998 až 2002, ale aj v rokoch 2002 až 2006 či v rokoch 2010 až 2012 bola Strana maďarskej koalície (SMK), respektíve Most-Híd, súčasťou vládnej koalície. Slovenská pravica prelomila tabu, že s iredentistami sa do koalície nejde, no iredentisti urobili menšie programové ústupky, vďaka ktorým boli dlhé roky pri válove a salámovou metódou presadzovali nadpráva maďarskej menšiny. V roku 2016 prelomili ďalšie tabu a maďarská strana Most-Híd sa dokonca stala súčasťou koalície, ktorú sformoval ľavicový Smer.

V tomto kontexte potom ani nie je prekvapujúce, že záujem o maďarské hlasy mal aj Igor Matovič. Prvýkrát sa pokúsil zamiešať takzvanými maďarskými kartami v roku 2016, keď na južnom Slovensku distribuoval státisíce letákov proti Bélovi Bugárovi, a teda v prospech SMK. Vtedy mu to však nevyšlo. SMK Pála Csáka, hermeticky uzavreté vo svojej menšinovej bubline, neprerazilo a vtedy ešte dvojnárodná strana Most-Híd uspela.

Matovič sa však nevzdával. Jeho snaha získať maďarských voličov tak pokračovala aj pred voľbami v roku 2020. Dlhé mesiace lákal na svoju kandidátku predstaviteľov SMK dúfajúc, že tak zabije dve muchy jednou ranou. Na strane jednej posilní svoj vplyv na maďarských voličov, na strane druhej pokorí a poškodí svojho úhlavného a osobného nepriateľa Bélu Bugára.

Autor: Roman Michelko