Pozor na Turecko! Tlačí sa do Líbye. Ovládne tam migračné toky do Európy? Časť 1.
Titulný ilustračný obrázok je výrezom z historickej mapy Osmanskej ríše z dielne švédskeho majstra z polovice 17. storočia. Wikipédia ho umožňuje po kliknutí na webovú stránku https://en.wikipedia.org/wiki/Ottoman_Empire vidieť vo vysokom rozlíšení. Výrez zobrazuje polohu severoafrického územia, ktoré patrilo Osmanskej ríši. Široký pobrežný územný pás súčasnej Líbye bol štyri a pol storočia spravovaný ako provincia a tureckí pašovia v nej vládli od roku 1551 do októbra 1912.
Turecko sa dvíha a mohutnie
Tu je celá dobová mapa Osmanskej ríše, v latinčine pomenovaná ako Imperium Turcicum (Turecké impérium). Bolo obrovské. Rozprestieralo sa na troch svetadieloch (Ázia, Európa a Afrika).
Zdroj: Wikimedia
Korporátne médiá hlavného prúdu neraz označujú súčasného tureckého prezidenta Recepa Erdogana za autokrata, čo sa správa na medzinárodných fórach ako novodobý sultán. Takéto označenie ho má v očiach čoraz povrchnejšej a histórie neznalej západnej verejnosti nehanebne znevažovať. Ak však chceme porozumieť Turecku – a Stredoeurópania by mu vo vlastnom záujme rozumieť chcieť mali, tak by to prirovnanie Erdogana k novodobému sultánovi mali brať vážne. Nie preto, že jeho krajina impériom je, alebo v ním čoskoro bude, ale kvôli tomu, aby dokázali vnímať dianie vo svete a trojkontinentálne euro-afro-ázijské prelínanie aj z neoimperiálneho osmanského zorného uhla.
Osmanská ríša medzinárodnoprávne zanikla vyhlásením Tureckej republiky ako jej nástupníckeho štátu len pomerne nedávno, v októbri 1923. Záverečná fáza rozpadu monarchie počas prvých dvoch dekád 20. storočia hlboko traumatizovala aj radových Turkov. Mladá Európania dnes nemajú ani tušenia o tom, že mnohí Turci pociťujú i po sto rokoch bolesť zo straty niekdajšej veľkosti a dôstojnosti svojej otčiny. Na rozdiel od predošlých prezidentov prebúdza Recep Edogan vo svojich spoluobčanoch nádej na reálnu obnovu akcieschopnosti Turecka na svetovej aréne.
Mnohí Turci porovnávajú jej postavenie na medzinárodnej politickej aréne za neprimerané a podobné tomu, aké má Južná Kórea alebo Nemecko. Sú veľké a uznávané ako hospodárske mocnosti, ale zaznávané ako politickí hráči. Pripisuje sa to tomu, že ostávajú prikrčení v tieni atlantickej superveľmoci predovšetkým preto, že im chýba odvaha sa vystrieť a odhodlanie vybrať sa vlastnou cestou. Erdogan akú-takú guráž má a skúša opatrne prvé samostatné kroky.
Emancipačné úsilie Turecka, ale i Južnej Kórey a Nemecka, sa môže opierať o silnejúcu hospodársku výkonnosť. Merané paritou kúpnej sily vytvára Turecko podľa štatistov z Medzinárodného menového fondu hrubý domáci produkt vo výške takmer dva a pol bilióna dolárov. Krajina polmesiaca sa tým zaraďuje na 13. priečku najvýkonnejších ekonomík sveta, o jednu vyššie ako Južná Kórea a o jednu nižšie ako Taliansko.
Zdroj: Wikipedia
https://en.wikipedia.org/wiki/List_of_countries_by_GDP_(PPP)
Recep Erdogan prekvapil minulý mesiac európsku a svetovú verejnosť, keď sa rozhodol rozšíriť vojenskú angažovanosť tureckých síl v zahraničí z pohraničného susedstva v Sýrii o kus ďalej, do Líbye. Bez pohľadu na mapu to môže vyznievať ako pochabá avantúra kamsi ďaleko do Afriky. Mapa Stredozemného mora však ukáže relatívne krátku vzdialenosť juhozápadného pobrežia Turecka od brehov severovýchodnej Líbye. Východné Stredomoria bývalo po stáročia – povedané terminológiou Monroeovej doktríny USA – zadným dvorčekom Osmanskej ríše. Strategickú geografiu Levanty má dnes v malíčku každý absolvent dôstojníckych kurzov tureckej armády. Pre tureckých makroekonómov je spravovanie Líbye – povedané súčasnou ruskou terminológiou – spravovaním blízkeho zahraničia. Blízkeho v historickom zmysle stáročnej spätosti v rámci veľkého mnohonárodného štátneho útvaru.
Zdroj: Wikipedia
Príležitosť, aká sa nezahadzuje
Osmanská ríša musela po prehranej vojne s Talianskom (1911-1912) odovzdať provincie Fezzán, Tripolsko a Kyrenaiku do správy vlády v Ríme. „Po druhej svetovej vojne bolo územie bývalej Talianskej severnej Afriky rozdelené na historické regióny Tripolsko, Kyrenaika (pod vládou Britov) a Fazzán (pod vládou Francúzov)“, približuje Wikipédia a pokračuje: „Potom, čo došlo v roku 1949 k rozsiahlym nepokojom, rozhodla OSN o plnom osamostatnení Líbye. Toto rozhodnutie bolo naplnené roku 1951, kedy spojením Fezzánu, Tripolsko a Kyrenaika vznikol nezávislý federatívny štát Líbyjské kráľovstvo pod vládou kráľa Idrisa I.“ Toho zosadili v roku 1969 mladí dôstojníci na čele s vtedy ešte neznámym Muamarom Kaddáfim a toho, ako vieme, zvrhli a zavraždili v marci 2011 povstalci zaštíťovaní Západom, ktorý sa kryl rezolúciou OSN číslo 1973.
Odvtedy ostala Líbya dysfunkčným štátom drásaným občianskou vojnou, ktorá rozdelila túto rozľahlú krajinu na dva hlavné a niekoľko menších znepriatelených celkov. Organizácia spojených národov uznala za legitímnu tzv. Vládu národnej jednoty pod vedením premiéra Fájiza Sarrádža. Je to islamistické zoskupenie kritizované za údajnú blízkosť hnutiu Moslimských bratov. Kontroluje iba zlomok územia štátu a ostáva už vyše pol roka obkľúčené v hlavnom meste Tripolise. Útočiaca povstalecká tzv. Líbyjská národná armáda dostala Sarrádža do takej tiesne, že začal volať o pomoc. Tá dlho neprichádzala, až sa príležitosti chytilo Turecko. Koncom novembra uzavrelo so Sarrádžom vojenskú dohodu, ktorá umožňuje Ankare dodávať jej napriek embargu OSN zbrane a vyslať do Líbye turecké vojenské kontingenty. Krátko pred Vianocami odobril dohodu turecký parlament.
26. decembra, keď kresťanský svet slávil druhý vianočný sviatok, vydali tlačové agentúry, vrátane slovenskej TASR, túto správu. „Turecký prezident Recep Tayyip Erdogan vo štvrtok oznámil, že Turecko pošle svoje jednotky do Líbye hneď po tom, ako ho o to požiada medzinárodne uznávaná líbyjská vláda sídliaca v Tripolise. Erdogan podľa agentúry Reuters dodal, že právny dokument týkajúci sa vyslania tureckých vojakov do Líbye predloží tureckému parlamentu na schválenie začiatkom januára. Podľa AFP by sa tak malo stať 7. januára.„
Pravdepodobnosť, že tureckí parlament sa sprieči a prezidentovi nevyhovie, je prakticky nulová. Znamená to, že po takmer sto rokoch sa turecké vojenské formácie oficiálne a dokonca na pozvanie vlády opuncovanej v OSN ako jedinej legitímnej, zrejme vrátia do Líbye.
Na možné následky takéhoto vývoja sa pozrieme v druhej časti tejto analýzy. Povieme si, čo možno čakať od tureckého prezidenta, keď získa kontrolu nad ventilmi, ktorými bude môcť otáčať a ovplyvňovať objemy migračných tokov do Európy z Ázie cez Turecko a z Afriky cez Líbyu.
Vyhlásenie: Názory autora sa nemusia zhodovať s názormi vydavateľstva Sofian, s.r.o. Zodpovednosť za obsah tohto článku nesie výhradne jeho autor. Vydavateľstvo Sofian, s.r.o. nie je zodpovedné za akékoľvek prípadné nepresné či nesprávne informácie v tomto článku. Sofian, s.r.o. dáva súhlas na zdieľanie našich pôvodných článkov na ďalších nekomerčných internetových stránkach, ak nebude zmenený ich text a názov. Pri zdieľanom článku musí byť uverejnený zdroj a autor. Ak chcete články z nášho webu publikovať v tlači či inými formami, vrátane komerčných internetových stránok, kontaktujte redakciu na [email protected].
UPOZORNENIE
Vážení čitatelia – diskutéri. Podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne.
Zdroj
