Tento príbeh mi rozprával môj starší kolega a kamarát Peter Horváth. Príbeh je už viac ako tridsať rokov starý, ale vie zelektrizovať. Počas svojej praxe sa už ako zrelý lekár potĺkal kade-tade.

Tentoraz ho vyslali do Ústrednej vojenskej nemocnice v Prahe. Písal sa rok 1988, „socík“ bol na pokraji prevratu, ale rýdzej medicíny sa prípravy na prevrat ani samotný prevrat nijako nedotýkajú. Chorí ľudia sú, boli a budú vždy a v každom režime, nič sa nedá robiť.

Takto zablúdil na neurochirurgiu, kde bol záujem mladému kolegovi čosi ukázať, niečím sa pochváliť. Tak ho (namiesto akejsi nudnej porady či prednášky) poslali za kolegom Jiřím Bretom, ktorý pracoval na RTG oddelení. „Kolega, choďte sa tam pozrieť, také niečo ste nikdy nevideli.“ Miestnosť s dvomi RTG prístrojmi (stereo) bola pomerne malá. Doktor Bret urobil už ležiacemu pacientovi asi dvojcentimetrový rez v jednom rohu čela. Odborne sa tomu hovorí vysoko laterálne vo frontálnej oblasti. Pripomínam, že pacient bol pri vedomí, umŕtvenie bolo len lokálne. Potom si vypýtal bežnú vŕtačku s vrtákom (všetko príslušenstvo bolo, samozrejme, sterilné) a navŕtal lebku. Šup-šup a bol vnútri. Potom zobral pomerne hrubú ihlu a… Zaviedol ju do tretej komory mozgu. Len tak, prakticky priamo do stredu.

Na spresnenie: mozog má dve postranné komory, ktoré sa zbiehajú v tretej komore. Tretia komora pokračuje do štvrtej komory kanálikom, ktorý má (aspoň mne) poeticky znejúci názov – aqueductus Sylvii. Tento kanálik prvý popísal Franciscus Sylvius (1614 – 1672). Spomínaný aqueduct sa veľmi rád upcháva, čo znemožní, resp. zabráni cirkulácii mozgovomiechového moku (likvoru). Likvor nemá kadiaľ odtekať a vzniká stav, keď nastúpi zväčšenie spomínaných komôr mozgu, ktoré má tiež svoj odborný názov – hydrocefalus.

Autor: Ján Lakota

Ak vás článok obohatil o ďalší uhol pohľadu, podporte ľubovoľnou čiastkou slobodu slova. Ďakujeme.

CHCEM PODPORIŤ