Socialistické zriadenie na Slovensku trvalo štyridsať rokov. Počas nich sme sa naučili, že aj komunisti dokázali dávať svojim ľuďom výhody, ale naučili sme sa aj to, že dokážeme žiť bez veľmi bohatých ľudí, bez finančných podvodníkov a údajne slobodných trhov. Na druhej strane sme videli, že socializmus oberal ľudí o iniciatívu, videli sme, že možnosť zarobiť si peniaze navyše je silná motivácia, a ak neexistuje, centrá miest šedivejú, byty a domy sú jednotvárne a v obchodoch je malá ponuka tovaru. Preto nežnú revolúciu privítali všetci, dokonca aj veľa komunistov.

Predstavu o fungovaní kapitalistickej spoločnosti mala väčšina z nás z katalógu Neckermann alebo filmov s Johnom Travoltom. Každý z nás dostal do ruky katalóg so slovami: „A predstav si, že priemerný plat je 1500 mariek.” Nevedeli sme, koľko stojí na Západe podnájom, aké vysoké sú odvody a ako sa hľadá práca. Vlastne až do roku 2008 sme nevedeli, že môže prísť kríza. V našich hlavách bol kapitalizmus ideálna spoločnosť a hlasy kritikov sme okamžite umlčali. O to viac sme boli prekvapení v roku 2009, keď sa prepúšťanie presunulo na Slovensko.

V tú jar 2009 sme si uvedomili odvrátenú tvár kapitalizmu – občasné krízy. Tí z nás, ktorí boli postihnutí finančnou krízou, začali do svojich životných plánov vkladať odkladanie peňazí na niekoľkomesačnú nezamestnanosť či zabezpečenie sa potravinami z vlastnej záhradky. A my, ktorí sme sa živili ekonómiou, sme začali pochybovať o tom, že je to vedecká disciplína. Nebola to len britská kráľovná Alžbeta II., ktorá sa pýtala, ako je možné, že sme tú krízu nečakali. Pýtali sme sa na to všetci. A druhá otázka, ktorá nám začala napadať, znela: V čom inom nám ešte klamú?

…

Autor: Dušan Doliak

Ak vás článok obohatil o ďalší uhol pohľadu, podporte ľubovoľnou čiastkou slobodu slova. Ďakujeme.

CHCEM PODPORIŤ