Keď už nič iné, aspoň tá Aurora na Východe bola skutočná. Toto, čo teraz oslavujeme ako víťazstvo slobody a demokracie, bolo divadlo na ulici pre ulicu.

V hlavnom meste Československa nasnímala pripravená kamera zo Západu hru, ktorú večer odvysielala rakúska televízia. Bola ohlásená ako spomínanie na zavretie vysokých škôl v Prahe, keď Nemci obsadili Čechy, aby sa mladí ľudia nemohli vzdelávať. Na Slovensku vtedy urobili bábkovú vládu na čele s prezidentom, čo musel tancovať tak, ako pískal Hitler. V prvej chvíli, keď som videla na obrazovke dievčence s kvetinami, myslela som, že manifestujú rozdiel medzi tými časmi a skutočnosťou, v akej som ja žila.

Dva roky predtým som akurát doštudovala univerzitu v Prahe. Zadarmo. Študovať mohol každý, kto na to mal – nie peniaze, ale nadanie – len potomkovia kapitalistov, kulakov a klerikálov museli predtým, než sa dostali do škôl, pracovať rok v továrni aby poznali život „pracujúcej triedy“, z akej som ja vyšla – komu sa to nepáčilo, emigroval na Západ. Len čo som skončila školu, čakala na mňa práca aj nový byt od podniku, novučičký, práve postavený, a na vajnorskom letisku v Bratislave športové aero. Tiež zadarmo. Stačilo prihlásiť sa do Zväzarmu na pilotný kurz.

K nám do Bratislavy vtedy chodili Rakúšania nakupovať lacné kvalitné mäso, celé hovädzie sviečkovice aj celé bravčové stehná, parádne údené jazyky aj štangle salám a klobás si odvážali od nás. Vtedy kurz šilingu voči korune bol taký vysoký, že ja, vtedy na Západe, som naprázdno pregĺgala, keď som videla ich ceny. Za jedny topánky v obchode, v ktorom predavačka predo mňa ochotne kľakla, aby mi ich vyskúšala, by som doma kúpila štvoro našich, na ktoré som musela čakať v rade, keď do Obuvi prišiel módny tovar. Ani Odevné závody nestačili vyrábať dosť rýchle všetko, čo sme chceli nakupovať. Aj lyžovať som chodila len do Tatier alebo do Rumunska, nie do Rakúska.

Divadelné predstavenie pre celý svet sa na ulici v Prahe odohralo vtedy, keď ja už som mala precestovanú polovicu sveta s Čedokom. Najďalej som sa dostala do Tibetu. Čína bola Východ. Cestovať na Západ bol problém. Viac ako sto dolárov mi banka nedala, z toho turista „vonku“ dlho nevyžil. Nemali sme doláre. Len doma sme mali všetko za babku alebo aj celkom zadarmo. V Studenej vojne Západ sankcionoval celý Východ tak ako dnes Amerika sankcionuje neposlušné štáty. Za doláre sa nám vtedy máločo podarilo vyviezť – boli sme zavretí v „komunistickom koncentráku“ a nevedeli sme, že za Železnú oponu nás nezavrel Východ.

Náš štát žil z toho, čo mal. Na všetko, čo mal, si od nikoho nepožičal jedinú korunu, nieto dolár. Problémom pre mňa bolo len dostať sa do Ameriky. Márne som sa o to pokúšala. Tam som potrebovala pozvanie. Nenašiel sa nik z mojich emigrovaných známych, kto by ma pozval na návštevu. Báli sa, aby som im neostala na krku.

Štvrť storočia po mojej promócii divadlo na pražskej ulici ukázalo druhú tvár Československa. Nespokojnosť. Chýbali nám nielen doláre – chýbala nám hlavne demokracia a sloboda cestovať po svete. V novembri 1989 študenti pražských vysokých škôl demonštrovali svoju nespokojnosť s vládou. Darmo mali školy a čakali na nich byty – novučičké zadarmo od podniku alebo za babku v bytovom družstve – nemohli jesť hocikedy banány a mandarínky, lebo tie štát kupoval za doláre len k Vianociam. Ani áut nebolo dosť. Dopyt bol väčší ako kapacita fabrík. A k tomu tá „totalita“! Túžili sme otvoriť dvere pre líšky v našom socialistickom kurníku – netušili sme, že budú vzorom pre naše domáce demokratické Gorily. Študenti manifestovali svoju túžbu po slobode a prišli ich rozohnať policajti.

Ale akí! Takých sme u nás dovtedy nemali. Po prvý raz som videla našich esenbákov takých, akých ukazovali televízie na Západe. Zakuklených v chráničoch hláv ako mimozemšťania. Zjavili sa vedľa pokojných študentov – a začali ich mlátiť obuškami! Neverila som vlastným očiam. To museli niekde dlho nacvičovať. Nie je možné, aby úslužní mládenci v uniformách, čo ma ochotne galantne odprevadili neskoro večer v Prahe krížom cez „Rígrák“, aby sa mi nič zlého nestalo – že by sa oni sami od seba zmenili na takých netvorov! Strašné! Tie monštrá s maskami z plexiskla bili hlava-nehlava aj dievčence! Ony zdvihli proti nim kvety! Bránili sa kytičkami, dvíhali ruky k nebu a kričali: „Máme holé ruky!“ Hrôza! A ktosi ostal ležať na zemi celkom nehybný…

Zabitý-ý-ý… – nieslo sa po celej Československej socialistickej republike aj po celom svete. Celý svet videl „komunistický teror“ v Československu! Režijne aj dramaturgicky pôsobivo dotvorený.

Tvorcovia Veľkej Nežnej po odvysielaní drámy v Prahe nedali na obrazovku záverečné titulky. Preto dodnes nie sú známe mená autorov, režiséra, dramaturga. Ba ani tvár hlavného hrdinu nik nepozná. Len podaktorí sa dodatočne dozvedeli jeho meno z novín, ale ono nebolo dôležité. Kameraman zo Západu nachystaný v Prahe nafilmoval scény neuveriteľné u nás na Východe, tie boli dôležité. A stále sú. Naša televízia nám ich premieta pri každom výročí aj mimo neho ako „dokument komunizmu“, aby sme nezabudli. Aby aj mladí videli „na vlastné oči“ hrôzovládu tých, ktorí pobrali ľuďom fabriky a polia a nedovolili im cestovať na Západ.

Vôbec nik nevidel, ako po nafilmovaní „zabitého študenta Šmída“ ten mŕtvy chrobák, čo v skutočnosti ani náhodou nebol študentom, ale kýmsi iným, sa zdvihol z dlažby celkom živý a zdravý – odkráčal na vlastných nohách zo scény. Málokomu sa dostala do rúk knižočka, ktorú napísal a vysvetlil, že nevedel, prečo mu priatelia disidenta Havla platení zo Západu povedali, aby si ľahol na zem keď policajti začnú biť študentov a ostal ticho ležať.

Predstavenie malo obrovský úspech. Vzbúrila sa celá republika. Ľudia ako mravce, keď im niekto pichne do mraveniska, sa vyrojili na námestia zvoniť kľúčmi – vítať slobodu a demokraciu. Aký úbohý bol proti podvodu „nežnej revolúcie“ výstrel z Aurory!

V skutočnosti žiadna revolúcia nikdy nikde na svete nebola „nežná“. Tá Veľká v Rusku, krvavá, červená, zmietla staré poriadky – táto naša Veľká Nežná naopak „čistými rukami“ v bielych rukavičkách vrátila staré poriadky späť. Vládu dala „do rúk ľudu“. Démosu nik neprezradil, že v rodisku idey demokracie v Grécku nebola „demokracia“ pre všetkých. Bola len pre polovicu obyvateľov. Len pre slobodných občanov, ktorí mali peniaze. Kto nemal a počičiaval si – keď nesplatil dlžobu, bol predaný za otroka. Teraz naša Slovenská republika dlhuje bankám Západu za každého svojho občana sedem tisíc eur a už nemáme fabriky, ktoré nás živili. Predávame si už aj zem pod nohami. Chodíme na Západ zarábať peniaze, tak ako naši dedovia pred sto rokmi. Ale máme slobodu a demokraciu!

Slobodne demokraticky protestujeme proti vládnúcej sociálnej vláde. Bez strachu, že nás zmlátia policajti, pochodujeme pod transparentmi „Za slušné Slovensko!“, „Za spravodlivé Slovensko!“, „Za Slovensko bez Goríl!“. Miesto zlatonosných polí bieleho cukru máme polia zabetónované, stoja na nich kone pod kapotami nemeckých áut, šibe ich americká oceľ z HUKO. Ten obrovský hutný kombinát pod logom US-Steal stále straší malé deti „strašidlom komunizmu“. Vybudovali ho tí, proti ktorým sme sa vzbúrili „nežnou revolúciou“. Každý z nás, vrátane malých detí, má na krku sedem tisíc eúr zo štátneho dlhu, bezdomovci žobrú u nás na uliciach tak ako v Amerike. Američania by naše bývalé Východoslovenské železiarne radi predali, ale naše Gorily, čo nám tu doma za tridsať rokov narástli, nie sú ešte dosť veľké na to, aby kúpili taký kolos. Pre seba, nie pre nás.

Výročie víťazstva „slobody a demokracie“ oslavujeme rovnakými pochodmi ako bol ten v Prahe pred tridsiatimi rokmi. Policajti galantne nad nami bdejú, keď protestujeme proti demokraticky zvolenej vláde.

„Za slušné Slovensko!“, „Za spravodlivé Slovensko!“, „Preč s Gorilami!“. Gorily sa nám smejú „spoza chrbta do očí“.

Tento najnovší demokratický slogan je ozaj vydarený. Staré socialistické Československo bolo „totálne priehľadné“ – všetci sme videli kto je kto a čo robí – teraz nevidíme, kto sa nám spoza chrbta smeje.

Ak vás článok obohatil o ďalší uhol pohľadu, podporte ľubovoľnou čiastkou slobodu slova. Ďakujeme.

CHCEM PODPORIŤ

Vyhlásenie: Názory autora sa nemusia zhodovať s názormi vydavateľstva Sofian, s.r.o. Zodpovednosť za obsah tohto článku nesie výhradne jeho autor. Vydavateľstvo Sofian, s.r.o. nie je zodpovedné za akékoľvek prípadné nepresné či nesprávne informácie v tomto článku. Sofian, s.r.o. dáva súhlas na zdieľanie našich pôvodných článkov na ďalších nekomerčných internetových stránkach, ak nebude zmenený ich text a názov. Pri zdieľanom článku musí byť uverejnený zdroj a autor. Ak chcete články z nášho webu publikovať v tlači či inými formami, vrátane komerčných internetových stránok, kontaktujte redakciu na [email protected].

UPOZORNENIE
Vážení čitatelia – diskutéri. Podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne.