Svoje gény nedokážeme zmeniť, ale spoločenské prostredie by sme sa mali snažiť ekonomicky a politicky stvárňovať, ako najlepšie dokážeme, na báze ekonomických poznatkov. Toto je môj hlavný odkaz čitateľom, ktorý sa mi ozvali. Okrem toho sa snažím argumentovať na základe štatistiky; štatistické prehľady metodicky neumožňujú bez dôkladného vedeckého spracovania štatistík čokoľvek vypovedať, napr. o jednotlivých ľuďoch, či v tom mojom príklade o jednotlivých krajinách. Čitateľ iste vie, že je mnoho javov, ktoré sú podriadené zákonu normálneho rozdelenia; iste je známe normálne rozdelenie inteligencie (IQ). Aj v ekonomike platia zákony.

Tento úvod mi poslúžil na to, aby som teraz konkrétnejšie spomenul niektoré ekonomické fakty, ktoré ma v Európskej Únii trápia. Rozhodujúce sú najväčšie ekonomiky. Bol som v Etiópii, keď sa zjednotili Východné a Západné Nemecko (to som bol služobne v Etiópii), nemecký kancelár Kohl rozhodol, že výmenný kurz západnej a východnej marky bude 1:1, čo vyvolalo veľkú nevôľu medzi ekonómami, aj na jednej,  aj na druhej strane. Na báze čoho rozhodol? Svojvôle? Nedávno bola v Nemecku pani prezidentka a tak je dôvod, aby sme si odbornejšie pozreli vybrané ekonomické, či spoločenské problémy nemeckej ekonomiky.

Rozdelenie Nemecka sa udialo po druhej svetovej vojne. Obe časti po vojne vykazovali veľmi dobré výsledky. Píšu o tom aj nemeckí aj anglickí autori (Th. Sarazin, E. O. Wilson). Prvé desaťročie po vojne, teda rokov hospodársky a spoločensko-politicky tak úspešných, narástla v Nemecku pýcha ako na zdatnosť tak aj usilovnosť jeho občanov. Pýcha sa týkala hlavne neustále rastúcej životnej úrovne, a ako vieme, aj na vyvíjajúci sa tzv. sociálny štát, čo presadzoval K. Adenauer.

Vieme však aj to, že Nemecko zažilo štyri väčšie hospodárske krízy: – v rokoch 1966/67, v rokoch 1974/75, v rokoch 1981/82 a nakoniec aj v rokoch 2008/2009. Ani tieto krízy neubrali na pýche a dôvere Nemcov v solidárnosť ich vlastného hospodárskeho a aj sociálneho modelu. Ba počas tohto dlhého obdobia došlo aj k presunu ťažísk sveta, vznikli ekologické problémy a problémy klímy (mali by sme sa ich obávať) a ani tie nezmenili principiálny optimizmus Nemcov. Tieto nezakalené úspechy, ako hovorí Th. Sarazin v diele Nemecko pácha samovraždu, ale zakalili myseľ Nemcov a to pri vnímaní hrozieb a rozkladných procesov vo vnútri nemeckej spoločnosti. Uvediem, podľa mňa, najzávažnejší problém, o ňom hovorí titul Sarazinovho diela:  Nemecko pácha samovraždu. Absurdná obava? Veď majú 80 miliónov obyvateľov, majú veľké mestá, priemysel, automobily, vysokú životnú úroveň, atď., atď. . Prečo teda taký názov? Principiálna otázka.

Pritom treba zdôrazniť, čo Th. Sarazin píše: „Počas svojich 39 profesionálnych rokov som 7 rokov strávil ako aktívny politik mestského štátu, 6 rokov ak štátny sekretár v jednej nemeckej zemskej vláde a 16 rokov v rôznych funkciách  na rôznych úrovniach bonnskej ministerskej byrokracie. Až na konci svojej kariéry finančného senátora v Berlíne, potom, čo som si vďaka finančno-politickým úspechom vydobyl isté renomé, odvážil som sa tu a tam otvorenejšie zasiahnuť mimo úzky okruh finančníctva“. Tento citát je oprávnením, aby som ho citoval v spojitosti s pre dnešnú dobu  významnou ekonomickou problematikou, problematikou globalizácie, o ktorej priam v superlatívoch píše aj nemecká aj anglická tlač.

Tlač ale zanedbáva to, čo je ekonomicky dôležité. Opäť odcitujem: „Globalizácie a trhové hospodárstvo konečne znamenajú, že vo všetkých krajinách, ktorú sú na trhovú ekonomiku zamerané a pre ňu uspôsobené a ktoré okrem toho vkladajú potrebné investície do vzdelania a infraštruktúry, musia byť zrovnateľne odmeňované. Pre ekonómov to znamená: hraničné náklady (dodatočné náklady vždy vyprodukovanej jednotky) a hraničný produkt (prírastok výnosu, ktorý je dosiahnutý tým, že sa zapojí ďalšia jednotka výrobného faktoru) výrobného faktoru „práca“ v globalizovaných otvorených trhových ekonomikách majú tendenciu k vyrovnaniu“. Toto je známy poznatok aj mikro-  aj makroekonómie, a aj politici by ho mali rešpektovať (a to nevidno…). Ba ďalej píše: „Je preto prirodzené, že reálna hodinová sadzba v Nemecku – rovnako ako v USA alebo v Taliansku – nie je dnes vyššia ako v roku 1990. A nebude rásť, pokiaľ štáty ako Čína, India alebo Thajsko nedosiahnu mzdovú úroveň západných zemí“. A naši politici a odborári hovoria iba o minimálnej mzde!

Kto vie, čo rieši G7?

Práve zasadá skupina štátov G7 (ekonomicky najsilnejších krajín sveta)  a bolo by dobré, keby v prvom rade riešili dodržiavanie ekonomických poznatkov. To by Paríž by nemal  Žlté vesty ako protestné hnutie. Vlastne aj návštevy našich politikov v zahraničí by mali predovšetkým tento problém riešiť- veď koľko našich ľudí pracuje v Nemecku, či Anglicku? Miesto toho sa  rieši imigrácia z tretieho sveta. Aká bude sociálna záťaž zákonmi nariadenej imigrácie z krajín mimo EÚ? Sarazin to povedal takto: „Okrem globálneho úbytku populácie ohrozuje budúcnosť Nemecka predovšetkým nárast menej stabilných, menej inteligentných a menej zdatných vrstiev obyvateľstva“. To je ale vážny ekonomický faktor. Podoprel to argumentom, keď píše, že v Nemecku bolo tabu hovoriť o tom, že je možné nechať 90 percent žiakov v ročníku zmaturovať, avšak ani 10 percent z nich nie je spôsobilých na štúdium matematiky. Už aj my máme ten problém. Iste sa aj čitateľ pamätá, že nedávno mali nemecké automobilky veľké technické problémy s automobilmi, ktoré vyvážali do USA. Kde je pýcha a hrdosť Nemcov na kvalitu svojej produkcie? Tú kvalitu ich autá nemali. Nemôžem necitovať Sarazina: „Pritom má spoločnosť  silnú túžbu poznať nelíčenú pravdu, avšak ten, kto túto pravdu uspokojuje, žije v politickom nebezpečenstve a ľahko sa stáva obeťou mediálnej moci, ktorú vykonávajú stúpenci politickej korektnosti“.

Čo by sme sa mali snažiť vnášať do riadenia politického, hospodárskeho a sociálneho života?

Do riadenia politického, hospodárskeho a spoločenského vývoja by sme sa mali snažiť vnášať to, čo chceme dosiahnuť (o čom píšem v mojich dielach), rovnako ako by sme sa mali pokúšať realisticky odhadovať súvislosti  skutočných účinkov našich rozhodnutí.

Normatívna ekonómia hovorí, že každý kto premýšľa o spoločnosti alebo sa chce podieľať na jej utváraní, jedná implicitne alebo explicitne na základe normatívnych súvislostí. Alebo inak, iba na základe podrobného preštudovania príslušných faktov odporúčať nápravu chýb. Musíme využívať poznatky spoločenských vied bez zbytočného vzájomného podozrievania, tezaurovania vybraných problémov, o ktorých sa nemá diskutovať, ktoré sa nemajú ľuďom sprístupniť. Čo nám dnes bráni poznávať a formulovať objektívnu ekonomickú pravdu? Čakáme na výsledky G7.

Nemôžem zakončiť inak ako vzdychom: Aká si mi krásna, ty rodná zem moja. Krásne i tie hory kol teba čo stoja; Krásne i to nebo nad tými horami: Žehnám ťa, vítam ťa vďačnými slzami. A čo politici?!

Autor: Prof. J. Husár

Ak vás článok obohatil o ďalší uhol pohľadu, podporte ľubovoľnou čiastkou slobodu slova. Ďakujeme.

CHCEM PODPORIŤ

Vyhlásenie: Názory autora sa nemusia zhodovať s názormi vydavateľstva Sofian, s.r.o. Zodpovednosť za obsah tohto článku nesie výhradne jeho autor. Vydavateľstvo Sofian, s.r.o. nie je zodpovedné za akékoľvek prípadné nepresné či nesprávne informácie v tomto článku. Sofian, s.r.o. dáva súhlas na zdieľanie našich pôvodných článkov na ďalších nekomerčných internetových stránkach, ak nebude zmenený ich text a názov. Pri zdieľanom článku musí byť uverejnený zdroj a autor. Ak chcete články z nášho webu publikovať v tlači či inými formami, vrátane komerčných internetových stránok, kontaktujte redakciu na [email protected].

UPOZORNENIE
Vážení čitatelia – diskutéri. Podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne.