Máloktorá krajina znervózňovala európske politické špičky počas letnej dovolenkovej sezóny viac než Turecko. Každého najviac máta predstava zopakovania migračnej vlny 2015, keď sa cez anatólsky koridor prevalilo z Ázie do západnej a severnej Európy jeden a pol milióna migrantov. Štáty Európskej únie valcovala prisťahovalecká invázia a Turecko sa len cynicky prizeralo, kým ho Brusel s Berlínom začiatkom marca 2016 neuprosili, aby za okamžite vyplatený bakšiš vo výške troch miliárd eur a ďalších troch miliárd do konca roku 2018 prestalo púšťať cez svoje územie davy utečencov. Dohoda nadobudla platnosť 1. júna 2016, migračné povodne cez Balkán v nasledujúcich troch rokoch opadli, no vzťahy EÚ s Tureckom ostávajú napäté.

Vinu na tom majú obe strany. Kolos na hlinených nohách, akým je EÚ, fatálne podceňuje situáciu. S Tureckom zaobchádza povýšenecky ako s treťotriednym štátom balkánskej periférie, ktorý sa uchádza o členstvo v EÚ a už v zárodku sa musí podrobovať výcvikovému sekírovaniu, aby si včas pred vstupom vypestoval pavlovovské reflexy naučeného správania. Komisármi komandovaná Únia prejavuje megalomanské ambície akejsi novej Rímskej ríše a odmieta si priznať, že vo vzťahoch s Tureckom ťahá za kratší koniec.

Ankara má v ruke viac tromfov. Ukázala to počas tohtoročného leta, keď ju Brusel vyprovokoval k tomu, aby sa naježila a zasipela vyhrážku: „Čelíme najväčšej migračnej vlne v dejinách. Ak uvoľníme stavidlá, žiadna európska vláda neprežije viac než šesť mesiacov. Radíme im, aby nenapínali našu trpezlivosť!“ To je sipot, z ktorého triezvo uvažujúcim Európanom naskakuje husia koža. Vyšiel z úst tureckého ministra vnútra Süleymana Soylua.

…

Autor: Patrik Sloboda

Ak vás článok obohatil o ďalší uhol pohľadu, podporte ľubovoľnou čiastkou slobodu slova. Ďakujeme.

CHCEM PODPORIŤ