Naša pani čitateľka Monika L. mi poslala e-mailom do redakcie otázku týkajúcu sa Vladimíra Putina. V článku na stranách 50-53 júnového čísla nášho mesačníka som ruského prezidenta označil za germanofilného. Podľa pani Moniky „to vyvoláva dojem, akoby ruský prezident bol naklonený, či dokonca oddaný Germánom, čo je čudné, preto sa na to zo zvedavosti pýtam. Skôr mi dáva význam použitie slova germanofóbny, čo je prirodzené u každého ruského prezidenta“.

Vždy s odstupom

Dalo by sa povedať, že i sám seba by som mohol označiť za germanofilného, ak platí definícia tohto pojmu z Wikipédie v tomto znení: „Germanophilie (von lateinisch Germani, „Germanen“, und griechisch φιλία (philia),„Freundschaft“) bezeichnet eine allgemeine Affinität zu deutscher Kultur, Geschichte oder zum deutschen Volk„. Voľne preložené do slovenčiny: „germanofília označuje spriaznenosť (blízkosť, sympatie, náklonnosť) k nemeckej kultúre, dejinám, alebo k nemeckému národu, ľudu.“ Patrilo by sa povedať k nemeckojazyčnému kultúrnemu a civilizačnému prostrediu v Európe, nakoľko ide o viaceré štáty a národy, ktoré sa zjednocovali do federalizovaných štátnych celkov až v druhej polovici XIX. storočia. Žil som vo viacerých štátoch sveta a vypestoval som si náklonnosť tak k nemeckej kultúre a mnohým reáliám, ako i k zopár ďalším v Európe i v zámorí. K žiadnej som nepriľnul viac než k inej – a práve tento aspekt mi umožňuje udržiavať si popri všetkých sympatiách aj zdravý odstup od každej.

Na potrebu nepodľahnúť hodnote a príťažlivosti kultúry hostiteľského prostredia dohliadali od nepamäti panovníci pri vysielaní svojich oficiálnych a predovšetkým neoficiálnych zástupcov na panovnícke dvory do blízkeho i vzdialeného zahraničia. Alexander Veľký dobyl pol civilizovaného sveta, no Macedónska ríša sa rozpadla i preto, že on sám a členovia jeho družiny sa asimilovali, stratili odstup, priľnuli k novej domovine a odcudzili sa rodnej vlasti. Stredoveké katolícke mníšske rády prichádzali o nemalé percento misionárov, ktorých vysielali z Európy do cudzieho prostredia a nestiahli ich odtiaľ dostatočne včas. V období studenej vojny 1946-1990 prežívali diplomati zo socialistických krajín pred ukončením služby vo vyspelých západných štátoch mučivé dilemy pri rozhodovaní, či sa vrátia domov k zošnurovanému životnému štýlu takzvaného reálneho socializmu, alebo ostanú na vlastné riziko na slobodnejšom Západe.

Všetky úspešné štátne útvary od staroveku až po novovek preto zavádzali systém povinného striedania teritória pôsobenia svojich diplomatov, poslov, emisárov, geografov, geológov, etnografov a odborníkov najrôznejšieho zamerania v tých úlohách, ktoré si vyžadovali absolútnu vernosť a spoľahlivosť. Pokiaľ u niekoho povinná teritoriálna rotácia neprichádzala zo zdravotných alebo iných dôvodov do úvahy, bola daná osoba stiahnutá domov, kde sa niekoľko rokov mentálno-kultúrne „de-kontaminovala“, aby mohla byť, pokiaľ sa za ňu nenašla rovnocenná náhrada, po takejto odvykačke opätovne vyslaná do niekdajšieho pôsobiska. V takýchto prípadoch však na kratšiu dobu, než v prvom turnuse.

Germanofília dokonalého profesionála

Vladimír Putin prejavil podľa vlastných medializovaných spomienok záujem o zamestnanie v štátnych bezpečnostných štruktúrach ešte pred nástupom na štúdiom na vysokej škole. Po absolvovaní právnickej fakulty v roku 1975 ho Štátna bezpečnostná služba KGB vyslala na odborné kurzy a potom zamestnávala v Petrohrade (v tých dobách Leningrade). S určitými prestávkami sa neustále odborne pripravoval a školil, i osobnostne dozrieval, kým odišiel v roku 1985 na svoju prvú známu dlhodobú zahraničnú misiu. Ak sa skutočne tak dlho – deväť rokov – pripravoval, muselo ísť o mimoriadne náročnú činnosť.

Dôstojník KGB Vladimír Vladimírovič Putin ju odišiel vykonávať do Nemeckej demokratickej republiky, kde dostal aj s rodinou pridelený služobný byt v Drážďanoch. Do centrály vo Východnom Berlíne to mal odtiaľ dve hodiny jazdy autom. Východní Berlínčania považovali Drážďančanov za obete indoktrinácie a zadubencov, toto mesto, ležiace neďaleko hraníc s Československom, bolo jedným z mála kútov Východného Nemecka, kam nedosahoval na bežné televízne antény signál západonemeckej televízie.

V dokumentárnom filme Vladimíra Solovjeva „Svetový poriadok 2018“ Putin už po prvej štvrťhodinke prezradil, že sa v Drážďanoch nezaoberal informáciami, ani analytickou činnosťou, ale že pracoval s nelegálmi.

Putin v dokumentárnom filme Vladimíra Solovjeva „Svetový poriadok 2018“ („Миропорядок-2018“)
Zdroj: YouTube: https://www.youtube.com/watch?v=uCWzU8lWCSs

Hoci by sa to pri letmom pohľade na jeho fotografiu z tých čias ani veľmi nezdalo, musel byť vynikajúcim psychológom, čo vedel otvárať ľudské duše, aby uspel v práci s ľuďmi a vykazoval výsledky v práci s výnimočnými osobnosťami, akými bývali nelegálovia. Pod kategóriou nelegálov (ilegálov) sa rozumie tá kategória vyzvedačov, ktorá pôsobí v cieľovej zemi pod cudzou identitou v tom zmysle, že ich pravá identita sa bežnými úradnými metódami nedá zistiť. Nelegálov rozmiestňovala po západných krajinách aj československá rozviedka. V súčasnosti rozmiestňujú viaceré štáty sveta v Európskej únii kvantá nelegálov s legendou utečencov z Ázie a Afriky.

Ale späť k Putinovi. Nelegálmi mohli byť osoby pochádzajúce zo Sovietskeho zväzu, ale aj z iných štátov. KGB vybavovala nelegálov obvykle pravými západonemeckými, rakúskymi, francúzskymi, holandskými, belgickými, talianskymi, atď. dokladmi na mená iných osôb, či už zosnulých alebo živých. S tými potom cestovali k nasadeniu do vybranej lokality v západnej Európe, v zámorí, no tiež do socialistických krajín, vrátane Československa.

Putin ako dôstojník KGB
Zdroj: YouTube: https://www.youtube.com/watch?v=uCWzU8lWCSs

Vladimír Putin sa pravdepodobne podieľal na príprave a rozmiestňovaní nelegálov do nových politických pomerov po páde Železnej opony a zjednotení Nemecka. Musel byť oboznámený s nadchádzajúcimi zmenami usporiadania sveta z bipolárneho a deleného na Východ a Západ na nový, unipolárny. Ten pohltil Rusko a ostatné republiky rozpusteného Sovietskeho zväzu, čomu podplukovník KGB V. V. Putin nemohol zabrániť a naopak musel napomáhať.

Jeho pobyt v Drážďanoch (1985-1990) ostal jediným súvislým časovým blokom stráveným v cudzine. Hoci vo Východnom Nemecku manipuloval s východnými i západnými Nemcami, rozhodne nimi nepohŕdal. Vypestoval si voči ich krajine, jazyku a kultúre vnútorné pradivo. Dá sa to považovať za germanofíliu objektívneho znalca: rozvážnu, nedusivú a pre Rusko užitočnú. V spomínanom rozhovore s Vladimírom Solovjevom sa zmienil, že po návrate z NDR do ZSSR, keď pracoval ako zahraničnopolitický poradca leningradského primátora Anatolia Sobčaka, s ním pricestoval ako tlmočník do Nemecka na rozhovor s kancelárom Helmutom Kohlom. Nemecko a jeho podnikateľský sektor vtedy prudko expandovalo do Ruska a nakupovalo za babku akcie privatizovaných štátnych podnikov. Putin sledoval zbedačovanie a rozklad Sovietskeho zväzu s poznaním znalca oboznámeného s vyššími riadiacimi procesmi. Pohyboval sa v najvyšších politických kruhoch v administratíve prvého prezidenta Ruskej federácie Borisa Jeľcina. Ten nepociťoval žiadnu germanofóbiu, nakoľko so zjednoteným Nemeckom do istej miery súcitil ako s bohatým, ale vojensko-politicky impotentným vazalom všemocnej Ameriky.

Fílie a fóbie vo vysokej hre

Putin sa stal po Jeľcinovi druhým prezidentom. Od mája 2008 do mája 2012 Putina vystriedal v Kremli dovtedajší premiér Dmitrij Medvedev, ktorému bolo Nemecko ľahostajné. Vzťahy Moskvy s Berlínom kontroloval z postavenia predsedu vlády Vladimír Putin. V máji 2012 sa vrátil na post hlavy štátu a pozdvihol by vzťahy s Nemeckom na vyššiu úroveň, keby budovaniu osi Berlín-Moskva-Peking nezačala aktívne zabraňovať zámorská superveľmoc rozohraním ukrajinskej karty.

Naprostá väčšina Rusov s poľutovaním sledovala, ako Nemecko muselo plniť americký diktát a obnovovať „solidárne“ s ostatnými európskymi vazalmi studenú vojnu proti Rusku. Nemecká kancelárka Angela Merkelová ovláda i používa už od detstva ruštinu. Ako doktorka prírodných vied má racionálne myslenie a nepodlieha rusofílii, ani rusofóbii. Jej rusofóbne výroky a protiruské akcie po boku tzv. transatlantických spojencov Rusi správne chápu ako vynútené veľmocou, ktorá vojensky okupuje Nemecko.

Putin na summite G-20 2017 v Hamburgu k Merkelovej v nemčine, ona k nemu v ruštine
Zdroj: YouTube: https://www.youtube.com/watch?v=S6CDGjOC_ZI

Ruského prezidenta považujú mnohí jeho spoluobčania za novodobého gosudára, t.j. nekorunovaného panovníka a nežiadajú od neho, aby bol germanofóbny, keďže tri povojnové generácie obyčajných Rusov prestali považovať nemecký národ za nepriateľský. Treba podotknúť, že ani korunovaní gosudári pred novembrovou revolúciou 1917 neboli germanofóbni. Ako aj mohli, keď bývali často s nemeckými kráľovskými rodmi pokrvne príbuzní. Veľmocenské postavenie ruskému impériu zabezpečila cárovná Katarína II (1762–1796). Táto nemecká, presnejšie anhaltsko-zerbtská princezná Sofia Frederika Augusta prijala pravoslávne vierovyznanie a rozšírila hranice ruského impéria natoľko, že ju – spočiatku nemeckú cudzinku – Rusi hrdo nazývajú Katarínou Veľkou. Príbuzenské zväzky spájali viaceré ruské aristokratické rody s nemeckými a germanofóbia bývala cárskemu dvoru v Petrohrade cudzia. Ruskí cári pozývali od stredoveku vo viacerých vlnách nemeckých kolonistov k osídľovaniu a civilizovaniu ľudoprázdnych území impéria. Germanofóbne sa chovali tie zradné šľachtické a meštianske rodiny a zapredanecké kruhy vysokej štátnej byrokracie, ktoré sa nechávali korumpovať Veľkou Brtitániou a jej kapitálovou oligarchiou.

Nezatrpkol prezident Putin na Nemecko, na jeho jazyk, kultúru a národ pod ťarchou starostí spôsobovanými následkami sankcií, ktoré Berlín s Bruselom na rozkaz Washingtonu otrocky predlžujú? Nedomnieva sa naša pani čitateľka správne, že by malo byť prirodzené, aby ruský prezident zatrpkol a upadol do germanofóbie?

Jeho činy dokazujú opak. Denne číta nemeckú tlač, telefonuje s nemeckou politickou a podnikateľskou smotánkou, cestuje tak často, ako sa len dá služobne i súkromne do nemecky hovoriacej Európy a prejavuje nemeckým účastníkom na medzinárodných podujatiach v Rusku osobitnú priazeň. Dokonalou znalosťou nemčiny sa blysol na aprílovom medzinárodnom novinárskom fóre 2016 v Petrohrade, keď nahradil nemohúceho tlmočníka a poslúžil v tejto improvizovanej roli bývalému politikovi a podpredsedovi Parlamentného zhromaždenia OBSE Willymu Wimmerovi.

Bývalý podpredseda OBSE Willy Wimmer kladie otázku na fóre v Petrohrade …
Zdroj: YouTube: https://www.youtube.com/watch?v=tPOT9ZVW0hg

… a Putin zaskočil ako tlmočník a prekladal do ruštiny
Zdroj: YouTube: https://www.youtube.com/watch?v=tPOT9ZVW0hg

Vlani, keď si chcel moderátor rakúskej verejnoprávnej radiotelevízie ORF Armin Wolf šplhnúť u svojich nadriadených rusofóbnymi absurdnosťami, ho pohotový Putin v priamom prenose opakovane nabádal v nemčine a s trpezlivosťou hodnou anjela: „Môžem dokončiť?“, „Nechajte ma prosím dohovoriť!„, atď.

„Môžem dokončiť?“ obracia sa Putin v nemčine na zaujatého rakúskeho novinára
Zdroj: YouTube: https://www.youtube.com/watch?v=KaxML8v5U60

Ruský prezident nezanedbáva pozorovanie a elegantné zasahovanie do diania v nemeckojazyčnej Európe ani počas letnej dovolenkovej sezóny. Rakúska ministerka zahraničných vecí Karin Kneisslová (18.XII.2017 – 3.VI.2019) využila vlani parlamentné prázdniny na svoj vlastný sobáš. Keď sa Vladimír Putin dozvedel o príprave, našiel si spôsob, ako dostať pozvanie. Správy o jeho účasti na svadobnej hostine obleteli svetové médiá a videoreportáže z jeho tanca s nevestou ostávajú archivované na YouTube. Fotozáber zaradila do článku o národne orientovanej rakúskej ex-šéfdiplomatke i Wikipédia. I to možno považovať za prejav Putinovej osvietenej germanofílie, ktorá osoží štátnym záujmom Ruskej federácie.

Putin na svadbe rakúskej ministerky zahraničia Karin Kneisslovej vykrúca nevestu
Zdroj: Wikimedia: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/a/a5/Vladimir_Putin_at_the_wedding_of_Karin_Kneissl_%282018-08-18%29_07.jpg

Vyhlásenie: Názory autora sa nemusia zhodovať s názormi vydavateľstva Sofian, s.r.o. Zodpovednosť za obsah tohto článku nesie výhradne jeho autor. Vydavateľstvo Sofian, s.r.o. nie je zodpovedné za akékoľvek prípadné nepresné či nesprávne informácie v tomto článku. Sofian, s.r.o. dáva súhlas na zdieľanie našich pôvodných článkov na ďalších nekomerčných internetových stránkach, ak nebude zmenený ich text a názov. Pri zdieľanom článku musí byť uverejnený zdroj a autor. Ak chcete články z nášho webu publikovať v tlači či inými formami, vrátane komerčných internetových stránok, kontaktujte redakciu na [email protected].

UPOZORNENIE
Vážení čitatelia – diskutéri. Podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne.