Začalo to na pôde OSN Všeobecnou deklaráciou ľudských práv z decembra roku 1948. Nebola to vysokonákladová veľkodušnosť, pretože išlo o občianske a politické práva. Keď však západní štátnici nedostali od vládcov peňazí zákaz zájsť ešte ďalej, prijali na Valnom zhromaždení OSN v decembri 1966 Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach (International Covenant on Economic, Social and Cultural Rights). Malo to Západu poskytovať príležitosť na podkopávanie mocenského monopolu komunistických strán v krajinách tzv. východného bloku pod zámienkou ochrany ľudských práv. Tento subverzívny prvok uspel nad očakávanie.

Polozabudnutí technológovia politického marketingu, intelektuáli z frankfurtskej školy a z iných platforiem v službách veľkokapitálu, ktorí už v medzivojnovom období varovali pred rozmnožením príliš vzdelaného, neúnosne sebavedomého a neprijateľne požadovačného plebsu, mohli vyjsť z tieňa a preberať mechanizmy riadenia spoločenských premien. Mali jasnú koncepciu, ako nakladať s majoritnou strednou vzdelanou triedou a rozložiť ju v priebehu dvoch generácií na uniformnú apatickú masu.

Kardinálnou úlohou indoktrinačnej mašinérie na oboch brehoch Atlantiku bolo vykastrovať ľavicu v zmysle umŕtvenia jej funkcie ako politického nástroja triedneho boja. Bola to misia, bez ktorej by sa na Západe nemohol uskutočniť hladký prechod do postindustriálnej civilizácie a nevyhnutný reverzný pohyb, t. j. spätné zatláčanie politických, no najmä sociálno-ekonomických práv pracujúcich. Presnejšie práv ľudských pracovných zdrojov – a to v období do rozbehnutia tzv. veľkej výmeny, t. j. do komplexného prechodu od biogénnej k technogénnej civilizácii.

…

Autor: Patrik Sloboda

KÚPIŤ ZEM&VEK AUGUST 2019

Zopár slov o autorovi...