Pred niekoľkými týždňami sme zažili pokus o odvolanie ministerky kultúry Ľubice Laššákovej. Dôvod? Dovolila si z verejných zdrojov nepodporiť také „neskutočne hodnotné kultúrne podujatie“ ako je Dúhový pride.

Paradoxne, LGBTI aktivisti sa prerátali, okrem ich petície totiž spontánne vznikla aj protipetícia na podporu ministerky, ktorá bola podstatne masívnejšia. Keď teda pochopili, že na Slovensku kvôli takýmto kauzám ministra nepovalia, nechali to tak. Slovensko je v Európe, dokonca v Európskej únii, a nie je teda imúnne voči vonkajším vplyvom. Pod obrovským tlakom Únie sme už v roku 2004 museli prijať takzvaný antidiskriminačný zákon, ktorý akúkoľvek diskrimináciu – okrem iného aj v oblasti sexuálnej orientácie, tvrdo sankcionuje. Napriek tomu nás v Bruseli hodnotia ako spoločnosť nedostatočne vyspelú, skryto homofóbnu.

Trend, ktorý možno v posledných dvadsiatich rokoch v Európe pozorovať, je viac ako nebezpečný. Pamätáme si, že Írsko, ktoré spolu s Poľskom označovali za dve najkatolíckejšie európske krajiny, malo ešte koncom deväťdesiatych rokov striktný zákaz potratov. Veľkú vnútropolitickú kauzu vtedy spôsobil pokus jednej pätnásťročnej dievčiny, ktorá po znásilnení otehotnela a chcela odletieť do Veľkej Británie s úmyslom ísť na potrat, v čom jej írske úrady všemožne zabraňovali. Medzitým sa z Írska stala krajne liberálna krajina, samozrejmosťou sú homosexuálne manželstvá, na čelných politických postoch vrátane toho premiérskeho sa striedajú ľudia z LGBTI komunity.

autor: Roman Michelko

KÚPIŤ ZEM&VEK AUGUST 2019

Zopár slov o autorovi...