Ako reakciu na masovú migráciu z Afriky všetky európske štáty spustili kampaň o nutnosti pomáhať Afričanom v ich domovských krajinách, aby nemuseli odchádzať za lepšími životnými podmienkami do Európy. Táto fráza zapôsobila na európsku verejnosť natoľko, že ustali obavy, či nezačne namietať proti vyčleňovaniu enormných položiek zo štátnych rozpočtov na zvyšovanie rozvojovej pomoci čiernemu kontinentu. Súcitní Európania to vnímajú tak, ako im to politický marketing naočkoval do hláv – že je v záujme vyššieho dobra, aby si utiahli opasky o ďalšiu dierku a oferovali čosi na Afriku.

Nechcú ostať surovinovými príveskami

OSN a iné nadnárodné organizácie tlačia na vlády vyspelých štátov, aby nepoľavovali v púšťaní si žilou a posielali miliardy dolárov na tzv. rozvojovú pomoc. Peňažné toky z Európy a zo Severnej Ameriky prečerpávajú do Afriky zdroje zo severu na juh už po desiatky rokov s rovnakým výsledkom: profitujú predovšetkým transnacionálne korporácie, čosi nakvapká miestnym mocenským klanom, časť sa rozkradne a zvyšky sa záhadne vyparujú. K širokým vrstvám Afričanov nepresiakne takmer nič. Opakovane deprimujúca bilancia vyvolala vo vyspelých štátoch už na prelome tisícročia fenomén nazývaný donor fatigue, t. j. únavu darcov, ale i znechutenie z neúčinného darcovstva. Mamutie západné korporácie posmutneli, no nie nadlho. Do súperenia o ovládnutie nerastného a energetického bohatstva Afriky vstúpili dva ázijské obry: Čína a India. Oba prudko hospodársky rastú a prejavujú nenásytný hlad po surovinových zdrojoch.

Zopár slov o autorovi...