Čo vedela Britská výzvedná služba o holokauste?

V knihe The Ultra Secret [1], zverejnenej v roku 1974, spisovateľ Frederick W. Winterbotham po prvý krát odhalil, že Britská výzvedná služba dokázala odpočúvať takmer všetku nemeckú vojenskú rádiovú komunikáciu už veľmi dávno, takmer od začiatku vypuknutia Druhej svetovej vojny. Ako kapitán Kráľovských vzdušných síl a dôstojník Vojenskej výzvednej služby Winterbotham dohliadal na prácu Vládnej školy kódovania a dešifrovania v Bletchley Parku, kde kryptoanalytici prelomili kód „Enigma“, používaný v nemeckých šifrovacích prístrojoch na kódovanie správ vysielaných nemeckou armádou, vojenským námorníctvom a vzdušnými silami.

Muselo prejsť viac než sedem ďalších rokov, kým sa verejnosť dozvedela, že personál Bletchley Parku dokázal oveľa viac než len čítať písané nemecké vojenské správy. V roku 1981 kryptoanalytik Francis H. Hinsley zverejnil druhý zväzok svojej knihy British Intelligence in the Second World War. [2] Hinsleyho kniha odhalila, že Britská výzvedná služba odpočúvala aj rádiové signály vysielané nemeckou políciou, SD a SS. To Britom umožnilo získať nielen dôveryhodné informácie o udalostiach za ruským frontom, ale aj o udalostiach v nemeckých koncentračných táboroch.

Devätnásteho mája 1997 britská vláda previedla dekódované dokumenty z Bletchley Parku do Úradu verejných záznamov v Londýne, čím ich sprístupnila verejnosti na výskumné účely. [3] Čo je zvláštne, o informácie týkajúce sa koncentračných táborov sa zaujímalo len veľmi málo historikov holokaustu. Dôvodom tohto ohromujúceho nedostatku záujmu je pravdepodobne nasledovná poznámka od spisovateľa Hinsleyho:

Správy z Osvienčimu, najväčšieho tábora s 20 000 väzňami, [4] zmieňujú ako hlavnú príčinu úmrtí choroby, ale obsahujú aj zmienky o popravách obesením a zastrelením. Dekódované správy neobsahujú žiadne zmienky o splynovaní. [5]

Tento článok si kladie za cieľ zhrnúť informácie získané v Bletchley Parku o udalostiach v koncentračnom tábore Osvienčim. Napriek Hinsleyho jasnému vyjadreniu, informácie Britskej výzvednej služby naďalej vyvolávajú množstvo výkladov a špekulácií, tak ako predtým. Zároveň, otázka, čo Briti „vedeli o holokauste“, vždy dostáva prioritu pred všetkými ostatnými.

Ako dokazujú dokumenty z Bletchley Parku, veliteľ Osvienčimu musel podávať hlásenie každý jeden deň. S výnimkou nedele tieto správy pozostávali z denných hlásení o populácii (Bestand), príchodoch (Zugänge) a odchodoch (Abgänge) z koncentračných táborov. Po dobu viac než trinásť mesiacov, od januára 1942 do januára 1943, sa Britská výzvedná služba zaoberala týmito správami z koncentračného tábora Osvienčim, určenými pre Hlavný riadiaci úrad SS (SS-Wirtschafts-Verwaltungshauptamt) v Oranienburgu a dekódovala ich.

Dekódované správy umožnili zostavenie veľmi presných štatistík. Rádiové správy z 28. októbra 1942 – jedného náhodne vybraného dňa – prezrádzajú, napríklad, že v koncentračnom tábore Osvienčim bolo celkom 25 298 väzňov: 18 754 mužov a 6544 žien; vrátane 10 755 Židov, 8822 Poliakov, 1369 Rusov a 1578 Nemcov. Dozvedeli sme sa tiež, že 28. júla 1942 bolo presne 787 Zugänge a 168 Abgänge; Zugänge odkazovalo na príchod nových väzňov; Abgänge odkazovalo na úmrtia, popravy, prepustenia a prevod väzňov do iných táborov.

Tieto denné rádiové správy tiež obsahovali dodatočné informácie týkajúce sa Osvienčimu. Takže napríklad bolo nahlásené, že židovských hodinárov prevedú do koncentračného tábora Sachsenhausen; že poľských robotníkov môžu poslať inam (verschickt) len po prepustení z karantény; že britských vojnových zajatcov považovali za súrne potrebných na prácu kápov; a že boli snahy nájsť do septembra 1942 nástupcu vtedy slúžiaceho posádkového doktora.

S ohľadom na holokaust bol prirodzene mimoriadny záujem o Abgänge. Faktom je, že mesačný počet Abgänge v roku 1942 nezvyčajne fluktuoval. Kým počet Abgägne zvyčajne predstavoval približne 2000 väzňov za mesiac, v júli, auguste, septembri a októbri sa tento počet výrazne zvýšil. Napríklad, za mesiac august 1942 bolo nahlásených 8352 Abgänge.

Ako je z rádiových správ už teraz zjavné, tento nezvyčajne vysoký počet Abgänge bol spôsobený epidémiou týfu v Osvienčime. [6] Týfus, niekedy známy tiež ako „táborová horúčka“, prenášajú, ako dobre vieme, blchy a vši; v zlých hygienických podmienkach sa nevyhnutne objaví v takmer akomkoľvek takomto tábore. Podľa dekódovaných rádiových správ trvalo úradom v Osvienčime takmer štyri mesiace, než dostali epidémiu pod kontrolu. Počet klesol na priemernú úroveň zhruba 2000 Abgänge za mesiac až v novembri a decembri 1942.

Dr. Eduard Wirths, hlavný doktor SS (SS-Standortarzt) v koncentračnom tábore Osvienčim od septembra 1942 do januára 1945. Wirths je tretí sprava v prednom rade. Jesse Hofseth (vlastná fotka), (CC BY-SA 4.0 (http://creativecommons.org/licenses/by-sa/4.0), prostredníctvom Wikimedia Commons

Koncentračný tábor Osvienčim, ako som uviedol vyššie, požadoval v auguste 1942 nástupcu pre svojho súčasného službu konajúceho posádkového doktora. Týmto nástupcom, ktorý sa ujal svojej úradnej funkcie 6. septembra 1942, bol Dr. Eduard Wirths. Vo svojich poznámkach zanechal Wirths farbistú správu o podmienkach v Osvienčime v tom čase: [7]

Zistil som nepredstaviteľné podmienky pre väzňov. Nebola tu tečúca voda, funkčné toalety, žiadne možnosti osprchovania sa. Baraky ubytujúce väzňov boli preplnené a postelí bolo málo. Na podlahe, šatách a telách väzňov bolo obrovské množstvo vší. Steny boli čierne od bĺch. Podmienky väzňov boli jednoducho neuveriteľné, boli vychudnutí na samú kosť, požieraní háveďou, s mŕtvymi telami ležiacimi medzi živými väzňami. Stovky umierajúcich väzňov odviedli preč, ale niekedy ležali medzi živými aj niekoľko dní.

Bolo jasné, že epidémia sa rozšíri aj na strážny personál. Odpočúvanie v Bletchley Parku prinieslo informáciu napríklad o tom, že 4. septembra „bol celý tábor podrobený karanténe“ [8] a „v októbri bolo hospitalizovaných 11 príslušníkov SS s podozrením na týfus.“ [9]

Wirthsovi sa dočasne podarilo dostať epidémiu pod kontrolu postavením ďalších barakov, ošetrovní, inštaláciou ďalších odtokov a vodovodov, latrín a cieleným používaním opatrení zameraných na boj s nákazou:

Prostredníctvom komory lekárov (Ärztekammer) sme požiadali o povolenie na distribúciu bieleho chleba a mlieka. Namiesto znečistenej pitnej vody som sa postaral o distribúciu nápojov ako káva a čaj. Nariadil som reorganizáciu poľných kuchýň pre pracujúcich väzňov kvôli veľkým vzdialenostiam medzi pracoviskami a ich obytnými štvrťami a zásobovačmi, čo znamenalo, že inak by robotníci nedostali teplé jedlo celý deň. Keď bola výstavba poľných kuchýň neuskutočniteľná, nechal som teplé jedlo roznášať na pracoviská vozidlom. Požiadal som o povolenie pre zotavujúcich sa väzňov, aby mohli zbierať divo rastúcu zeleninu a liečivé bylinky. Zároveň som chcel, aby Židovky väznené správou tábora mohli chodiť von. Požiadal som o oddych pre fyzicky zoslabnutých väzňov, dokonca o výstavbu celých odpočinkových štvrtí. [10]

Boj Dr. Wirthsa proti epidémii musel byť skutočnou sizyfovskou prácou. Nové prípady týfu prichádzali do tábora očividne s takmer každým novým vlakovým transportom. Preto Bletchley Park vydal 28. januára 1943 správu v zmysle, že „medzi väzňami, ktorí prišli 22. januára, bolo 36 prípadov týfu.“ [11]

V lete 1942 sa objavili prvé poľské a židovské správy [12], ktoré komisiu informovali o masových vraždách priemyselného rozsahu v Osvienčime. Podľa týchto správ bolo denne zabitých 2000 väzov v plynových komorách. Keďže počet udávaných Abgänge dosahoval približne 2000 väzňov za mesiac a nie 2000 za deň, Britská výzvedná služba tieto správy odmietla ako vojnovú propagandu. Preto prezident Britského spojeného výzvedného výboru, Victor Cavendish-Bentinck, 27. augusta 1943 napísal, že správy od Poliakov a Židov nemajú žiaden faktický základ: [13]

Nepodložené tvrdenia o masových popravách v plynových komorách pripomínajú príbehy o zverstvách z poslednej vojny, podľa ktorých Nemci spracúvajú mŕtvoly na tuk – čo je groteskná lož, ktorá bola okamžite odhalená ako čistá propaganda.

Prvý historik, ktorému dovolili skúmať dešifrované správy z Bletchley Parku, bol Richard Breitman. Vo svojej knihe, Official Secrets: What the Nazis Plannes, What the British and Americans Knew [14], vydanej v roku 1998, uvádza Breitman vážne obvinenia voči Spojencom. Ako naznačuje anglický preklad nemeckého prekladu jeho knihy – State Secrets: Nazi Crimes Tolerated by the Allies (Staatsgeheimnisse: Die Verbrechen der Nazis – von den Alliierten toleriert), obviňuje Britov a Američanov z toho, že vedeli o holokauste od samého začiatku, no zámerne túto informáciu zatajovali. Konkrétne obvinil Cavendish-Bentincka zo zavrhnutia „informácií z poľských a židovských zdrojov ako vymyslených.“ [15] Toto obvinenie je však úplne neodôvodnené. Prečo by mal Cavendish-Bentinck veriť nedôveryhodným správam, keď disponoval dôveryhodnými rádiovými správami zo samotného Osvienčimu?

Skutočnosť, že Cavendish-Bentinck nedôveroval správam zo zdrojov poľského a židovského podzemia je pochopiteľná o to viac, keď si prečítame niektoré z dokumentov citovaných Breitmanom. Takže napríklad sa dozvedáme, že „kuriér poľského podzemia, ktorému sa podarilo ujsť do Londýna“, sa takto vyjadril o koncentračnom tábore Osvienčim: [16]

Žil som pár týždňov v Osvienčime… Na základe informácií, ktoré som zhromaždil, spolu s mojimi vlastnými pozorovaniami, vás môžem uistiť, že Nemci používali nasledovné metódy zabíjania. A) Plynové komory: obete boli nasilu natlačené nahé do komôr, kde sa udusili. B) Elektrické komory: tieto komory mali kovové steny. Obete nahnali dovnútra a následne ich zabil elektrický prúd s vysokým napätím. C) Takzvaný systém pneumatického kladiva: pneumatické kladivo navrhnuté na zabíjanie pneumatickým tlakom.

Je naozaj také pozoruhodné, že Cavendish-Bentinck považoval takéto správy za nedôveryhodné? Očividne nie. Akákoľvek podobná správa by bola zamietnutá ako falošná, aj dnes.

Ale je toho viac: Podľa informácií poskytnutých „Poľkou s kódovým menom Wanda,“ „98 % všetkých prichádzajúcich do Osvienčimu bolo splynovaných.“ [17] Osvienčim bol tábor nútených prác trpiaci vážnym nedostatkom pracovnej sily, ako dôstojníci v Bletchley Parku dobre vedeli. Prečo by mal Cavendish-Bentinck čo i len trocha veriť tvrdeniu, že 98 % všetkých väzňov bolo splynovaných okamžite po svojom príchode?

Britská výzvedná služba mala dobré dôvody na to, aby dekódované rádiové správy SS považovala za najspoľahlivejší zdroj informácií o dianí v Osvienčime. Vzhľadom na dostupné údaje sa preto ďalej predpokladalo, že tamojšia miera úmrtnosti predstavuje približne 2 000 za mesiac, namiesto 2 000 za deň. Podľa počtov nahlasovaných SS bolo za celý rok 1942 presne 52 996 Abgänge. Nezvyčajne vysoký počet sa dá prisúdiť, ako sme uviedli vyššie, sérií epidémii týfu, ktorých vypuknutie koncom leta 1942 sa dá ľahko dokázať. Keby v roku 1942 bolo 2000 úmrtí denne, počet Abgänge by sa vyšplhal na najmenej 730 000.

Počty dekódované v Bletchley Parku medzi historikmi zjavne spôsobili zmätok. Počet obetí Osvienčimu oficiálne predstavuje, ako dobre vieme, 1 milión. Ale ako sa dá dôjsť k takému číslu na základe rádiových správ SS, dešifrovaných Britskou výzvednou službou?

Používané šifrovacie zariadenie Enigma, 1943. Bundesarchiv, Bild 101I-241-2173-09 / Grupp / CC-BY-SA 3.0 [CC BY-SA 3.0 de (http://creativecommons.org/licenses/by-sa/3.0/de/deed.en)], prostredníctvom Wikimedia Commons)

V snahe podporiť oficiálny počet obetí Osvienčimu, Breitman tvrdí, že počet skutočných obetí v čase nahlasovania rádiom podliehal zvlášť závažným opatreniam oficiálnej cenzúry a utajenia: [18]

V SS sa dodržiavalo prísne utajenie, bez ohľadu na Enigmu. Prísne tajné informácie stále prenášal len kuriér.

Toto tvrdenie skutočne nie je veľmi presvedčivé. Prečo by masové splynovania v Osvienčime nemali byť nahlasované prostredníctvom Enigmy, keď masové strieľanie na Východnom fronte prostredníctvom nej, t.j. presne rovnako, nahlasované bolo? Bez ohľadu na to, či sa jednalo o masové popravy v Rige, Minsku alebo Kyjeve – napodiv, Breitmanova kniha neustále dokazuje svoje tvrdenia správami z Bletchley Parku, ktoré autor zjavne považuje za dôveryhodné.

Aké svojvoľné je v skutočnosti vyššie uvedené Breitmanovo tvrdenie vyplýva v neposlednom rade aj zo skutočnosti, že Nemci zverovali Enigme veľmi dôležité, dokonca rozhodujúce informácie o svojich manévroch, ako boli aktuálne pozície ponoriek alebo presné dátumy uvádzané pri budúcich nemeckých náletoch.

Očividne nie celkom presvedčený vlastnými argumentmi, Breitman sa len o pár strán ďalej uchyľuje k ďalšiemu vysvetleniu. Tvrdí v ňom: [19]

Štatistiky zahrňujú len väzňov, ktorí boli zaregistrovaní v tábore Osvienčim… Štatistiky napriek tomu vôbec nespomínajú Židov, ktorých vybrali do plynových komôr bezprostredne po príchode.

Aké sú dôkazy toho predpokladu? Ako už uviedol aj samotný Breitman, „Himmler chcel vedieť, koľko väzňov bolo prepustených a koľko ich zomrelo.“ [20] Ale ak Himmler prikázal táborom nahlasovať počet mŕtvych, prečo by veliteľ Osvienčimu zatajoval práve tento počet? Breitmanovo tvrdenie vyzerá ako čistá hypotéza ad hoc, ktorá má za cieľ jednoducho umožniť spisovateľovi naďalej sa držať oficiálneho počtu obetí v Osvienčime.

Ďalšia kniha o Bletchley Parku a holokauste vyšla v roku 2004. Historik Nicholas Terry v Yad Vashem Studies publikoval článok s názvom „Conflicting Signals“ [21], v ktorom obhajoval Britskú výzvednú službu pred obvineniami Richarda Breitmana: Britská výzvedná služba, podľa neho, skutočne neodhalila žiaden jasný dôkaz o vyhladzovaní Židov na základe rádiových správ dešifrovaných v Bletchley Parku.

V prvom rade, Terry posilňuje Breitmanovo nedorozumenie. Samozrejme, 13. septembra 1941 bol skutočne vydaný rozkaz, ktorým sa zakazovalo všetko ďalšie nahlasovanie počtu obetí rádiom, namiesto čoho sa všetky také počty mali oznamovať len prostredníctvom kuriéra; ale tento rozkaz platil len pre troch Vyšších vodcov SS a polície (HSSPF). [22] Dvadsiateho štvrtého augusta 1941 urobil Winston Churchill v rozhlasovom prejave chybu, keď odsúdil masové strieľanie vykonané za ruským frontom nemeckou Ordnungspolizei (pravidelná polícia NS). [23] Churchillove poznámky zostali, pravdaže, veľmi vágne, ale u šéfa nemeckej Ordnungspolizei, Kurta Daluegeho, vzbudili podozrenie, že Briti odpočúvajú nemecké rádiové správy. Daluege preto vydal šéfom Ordnungspolizei rozkaz, dešifrovaný Britmi, ktorým sa nateraz zakazovalo uvádzať počet obetí rádiom. V reakcii na návrh SS-Obergruppenführera Friedricha Jechlena sa počty obetí nemazali, ale namiesto toho ich len zamaskovali, t.j. odvtedy ich uvádzali pod hlavičkou „Akcia podľa zvykov vojny.“ [24]

Rozhodujúcim bodom je, že rozkaz vydaný Daluegom bol adresovaný HSSPF, nie SS. Úrad veliteľa Osvienčimu preto naďalej pravidelne nahlasoval svoje Abgänge. Dvadsiateho ôsmeho januára 1943 Bletchley Park dokonca informoval, že úrad v Oranienburgu vydal rozkaz na zostavenie podrobných štatistík a nahlásenie presných počtov mŕtvych a novo prichádzajúcich väzňov. [25]

Rovnako ako Richard Breitman, aj Nicholas Terry tvrdí, že ľudia zavraždení ihneď po svojom príchode neboli zahrnutí do zoznamov Abgänge, lebo ich nikdy nezaregistrovali, ale namiesto toho ich rovno vzali do plynových komôr. [26] Toto, samozrejme, je úplne mysliteľné. Ale bez jediného dokumentu, ktorý by výslovne prikazoval, aby väzni zavraždení v plynových komorách priamo po svojom príchode neboli nahlasovaní, zostáva táto domnienka len hypotézou ad hoc.

Skutočnosť, že táto hypotéza ad hoc je len nereálnou domnienkou, sa dá ľahko demonštrovať odkazom na zopár jednoduchých úvah. Ako mal Reichsführer SS vedieť o tom, ako napreduje „konečné riešenie židovskej otázky“, ak veliteľ Osvienčimu pravidelne neinformoval o osude každého prichádzajúceho transportu? Netreba ani hovoriť, že Himmler musel byť informovaný o počtoch väzňov prichádzajúcich do Osvienčimu, o počtoch väzňov prevedených do iných koncentračných táborov alebo zabitých v plynových komorách. Aj Hlavný veliteľský úrad SS (SS-Wirtschaft-Verwaltungshauptamt) musel trvať na presných štatistikách. Keďže bol zodpovedný za všetky koncentračné tábory, musel mať informácie nielen o počte telesne zdatných pracujúcich väzňov, ale aj o počte neregistrovaných, telesne nezdatných väzňov, už len preto, aby vedel spresniť množstvo Cyklónu B potrebného pre plynové komory, rovnako ako množstvo koksu potrebného pre krematóriá.

Celkovo vzaté, bolo by hrubým podcenením nemeckej byrokracie, keby sme predpokladali, že sa neviedli presné záznamy o každej procedúre. V Osvienčime nedošlo ku žiadnemu pôrodu, úmrtiu, odvšiveniu, prepusteniu, potrestaniu, poprave, prípadu ochorenia či kremácie bez toho, aby to úrad veliteľa tábora nahlásil Agentúrnej skupine (Amtsgruppe) D spadajúcej pod SS-WVHA v Oranienburgu.

Napokon, Jürgen Graf a Carlo Mattogno objavili v moskovských archívoch mnoho dokumentov ilustrujúcich rozsah nemeckej byrokracie. Ako príklad by som rád citoval správu od Dr. Horsta Fischera Dr. Eduardovi Wirthsovi. V liste s dátumom 13. apríla 1943 písal táborový doktor, Dr. Fischer v Bune, posádkovému doktorovi, Dr. Wirthsovi, v ktorom ho informoval o príchode 658 väzňov do tábora Osvienčim. U 109 z týchto 658 väzňov sa po komplexnom lekárskom vyšetrení zistilo, že sú práceneschopní. A z týchto 109 telesne nezdatných väzňov 25 poslali do jedného z odpočinkových a doliečovacích nemocničných oddelení v Bune, 33 poslali do väzenskej ošetrovne v Bune a 51 previedli do lepšie vybavenej väzenskej nemocnici v Osvienčime I.

Aby som to zhrnul, nasledujúce fakty môžeme považovať za nepopierateľné: správy dešifrované v Bletchley Parku nepochybne predstavujú jeden z najdôveryhodnejších zdrojov informácií o priebehu udalostí počas Druhej svetovej vojny. Poskytujú informácie o úlohách nemeckej armády, vojenského námorníctva a vzdušných síl. Poskytujú náhľad do udalostí odohrávajúcich sa za ruským frontom a podmienok v koncentračných táboroch. Keďže správy z Osvienčimu neobsahujú žiadne informácie o masovom zabíjaní, otázka, či Britská výzvedná služba „vedela o holokauste“, sa dá zodpovedať jediným slovom: „Nie!“ [27]

Vzhľadom na skutočnosť, že správy z Osvienčimu neobsahujú žiadne zmienky o plynových komorách ani masových vraždách, skutočná otázka znie: o čom mal niekto vlastne „vedieť“? Bez ohľadu na všeobecné presvedčenie, že sotva nejaká iná historická udalosť bola tak dôkladne „dokázaná“, opäť musíme jasne poukázať na to, že sa dodnes nenašiel žiaden materiálny ani dokumentárny dôkaz o akomkoľvek masovom zabíjaní v plynových komorách. Jediná vec, ktorá existuje, v najlepšom prípade, sú vzájomne si protirečiace „očité svedectvá“ a „priznania“, ktoré, ako sa dá ľahko dokázať aspoň v druhom prípade, vznikli pod nátlakom.

Najspoľahlivejšie dokumenty o Osvienčime – Sterbebücher von Auschwitz [28], Kommandanturbefehle von Auschwitz [29] a „rádiové správy z Osvienčimu, dešifrované Spojencami“ [30] – neobsahujú ani najmenšiu zmienku o masovom zabíjaní jedovatým plynom. Okrem toho je tu fakt, že počet obetí nahlásených Britskou výzvednou službou sa z veľkej miery zhoduje s počtom obetí uvádzaným v osvienčimských „knihách smrti.“

Ako som už spomenul, koncentračný tábor Osvienčim nahlásil za celý rok 1942 celkový počet 52 996 Abgänge. Podľa „kníh smrti“ malo v Osvienčime v roku 1942 dôjsť k celkovému počtu 36 958 úmrtí. Skutočnosť, že počet Abgänge je vyšší než počet úmrtí sa dá ľahko vysvetliť, keďže pojem Abgänge zahrňuje, ako je uvedené vyššie, nielen prirodzené úmrtia a obete popráv, ale tiež väzňov, ktorých prepustili alebo previedli inam. Preto je celkom mysliteľné, že počet 36 958 úmrtí uvádzaný v „knihách smrti“ za rok 1942 je celkom správny. Existujúca odchýlka 16 038 by mohla odrážať počet väzňov prevedených do iných táborov alebo prepustených. Kým čakáme na objav dokumentu, ktorý by jednoznačne dokazoval splynovanie tisícov ľudí v Osvienčime Cyklónom B, pochybnosti o oficiálnej verzii „holokaustu“ sú úplne oprávnené.

Poznámky:

Z nemčiny preložil Carlos W. Porter

[1] Frederick W. Winterbotham, The Ultra Secret (London: Weidenfeld & Nicolson, 1974).
[2] Francis H. Hinsley British Intelligence in the Second World War. Volume II: Its Influence on Strategy and Operations (London: Stationary Books, 1981).
[3] BBC Holocaust Documents Released. 20 May 1997. Online: http://www.bbc.co.uk/archive/holocaust/5114.shtml
[4] Počet väzňov v Osvienčime sa v priebehu rokov neustále zvyšoval. Do 22. augusta 1944 stúpol počet väzňov na 104 891.
[5] Francis H. Hinsley, op. cit., p. 673.
[6] Bletchley Park Summary Reports ZIP/OS1 of 21 August 1942.
[7] Ulrich Völklein, Dr. med. Eduard Wirths: Ein Arzt in Auschwitz. Eine Quellenedition (Norderstedt: Books on Demand, 2005), p. 40.
[8] Bletchley Park Summary Reports ZIP/OS2 of 27 September 1942.
[9] Bletchley Park Summary Reports ZIP/OS3 of 29 October 1942.
[10] Ulrich Völklein, op. cit., S. 42.
[11] Bletchley Park Summary Reports ZIP/OS6 of 28 January 1943.
[12] Prvá správa o vyhladzovaní Židov sa objavila v takzvanom „Riegnerovom telegrame“ z 8. augusta 1942. V ten deň úrad šéfa Svetového židovského kongresu v Ženeve napísal vládam v Londýne a Washingtone, že v Berlíne sa rozhodli „vyhladiť jediným úderom“ všetkých deportovaných Židov.
[13] Bletchley Park PRO FO 371/34551 of 27 August 1943.
[14] Richard Breitman, Official Secrets: What the Nazis Planned, What the British and Americans Knew (New York: Hill & Wang, 1998). Všetky citáty z tejto knihy sú prevzaté z nemeckého prekladu: Richard Breitman, Staatsgeheimnisse: Die Verbrechen der Nazis – von den Alliierten toleriert (Munich: Goldmann, 2001).
[15] Ibid, p. 162.
[16] Ibid, p. 160.
[17] Ibid, p. 164.
[18] Ibid, p. 154.
[19] Ibid, p. 157.
[20] Ibid, p. 156.
[21] Nicholas Terry, „Conflicting Signals: British Intelligence on the ‚Final Solution‘ through Radio Intercepts and Other Sources.“ Yad Vashem Studies 32: 351-396, 2004.
[22] Ibid, pp. 365f.
[23] Ibid, p. 360.
[24] Ibid, p. 366.
[25] Bletchley Park Summary Reports ZIP/OS6 of 28 January 1942.
[26] Terry, op. cit., p. 388.
[27] Alebo lepšie povedané: rádiová komunikácia dešifrovaná v Bletchley Parku obsahuje len informácie týkajúce sa masového strieľania za frontom, ale nie informácie týkajúce sa masového splynovania v Osvienčime (Oder behutsamer formuliert: Die in Bletchley Park entschlüsselten Funksprüche enthalten nur Informationen zu Masserschießungen hinter der Front, nicht aber zu Massenvergasungen in Auschwitz.)
[28] Staatliches Museum Auschwitz, Sterbebücher von Auschwitz (Berlin: De Gruyter, 1995).
[29] Norbert Frei (ed.), Darstellungen und Quellen zur Geschichte von Auschwitz: Standort- und Kommandanturbefehle des Konzentrationslagers Auschwitz 1940 – 1945 (Berlin: De Gruyter, 2000).
[30] David Bankier (Ed.), Secret Intelligence and the Holocaust. Collected Essays from the Colloquium at the City University of New York (Jerusalem: Yad Vashem, 2006).

Preklad: zet, www.protiprudu.org
Zdroj: Christoph M. Wieland, Inconvenient History