Čo sa vlastne stalo v Černobyle?

Atómovú elektráreň V. I. Lenina v Černobyle uviedli do prevádzky 27. septembra 1977. O necelých 10 rokov sa stala miestom doposiaľ najväčšej havárie v jadrovej energetike. Príčinou, ako už dnes vieme, bola konštrukčná chyba jedného z reaktorov v spojení so zlyhaním ľudského faktora. Ku katastrofe došlo počas testovania reaktora. Predpisy stanovovali, že sa test musí uskutočniť pri výkone reaktora aspoň 700 MW, prevádzkový inžinier Anatolij Ďatlov však trval na znížení výkonu na hladinu 200 MW. Výkon poklesol natoľko, že reaktor prestal pracovať. Napriek protestom časti personálu elektrárne Ďatlov nariadil v teste pokračovať.

V reaktore sa nachádzalo 1661 uránových palivových tyčí a 211 bórových tyčí, ktoré pôsobili ako brzda, teda prebiehajúcu jadrovú reakciu spomaľovali. Ďatlov nariadil vytiahnuť regulačné tyče. Výkon reaktora začal nekontrolovateľne stúpať a spolu s ním narastal aj tlak horúcej pary. Podľa svedkov nasledovali dve explózie. Výbuch odtrhol kryt reaktora, z ktorého sa do atmosféry vychrlilo 50 ton jadrového paliva. Explózia rozmetala do okolia elektrárne 700 ton rádioaktívneho grafitu.

Chyba za chybou a situácia, na ktorú nebol nikto pripravený

Urobiť chybu pri riadení elektrárne je jedna vec, urobiť však sériu ďalších zlých rozhodnutí, ktoré bezprostredne ohrozujú tisícky ľudských životov je niečo celkom iné. Hodiny po Černobyľskej havárii možno považovať za absolútne zlyhanie. Najväčšiu vinu pritom nesie vedenie jadrovej elektrárne, ktoré situáciu zľahčovalo a zavádzalo komunistické vedenie Sovietskeho zväzu. Druhým faktorom bolo, že jadrová elektráreň a jej okolie, ako ani samotný Sovietsky zväz, na katastrofu takýchto rozmerov neboli pripravený. Chýbali krízové plány, ako aj medicínske vybavenie a prostriedky na pomoc ožiarených ľudí. Na druhú stranu však treba poznamenať, že s katastrofou takýchto rozmerov nikto nikdy nerátal.

Vedenie Sovietskeho zväzu taktiež nepostupovalo práve najšťastnejšie. Trvalo viac ako 24 hodín, kým vládou vyslaný komisár dorazil do ohrozenej oblasti a zistil, že informácie, ktoré vedenie komunistickej strany prvotne dostalo neboli pravdivé. Situácia bola ďaleko kritickejšia ako vedenie elektrárne tvrdilo. V čase, kedy bol konečne evakuovaný neďaleký Pripjať (neskôr aj ďalšie rozsiahle oblasti) si už havária v Černobyle vyžiadala dva životy a desiatky hospitalizovaných. K ukončeniu zatĺkania havárie a oficiálnej evakuácii a informovaniu občanov o rizikách Sovietsky zväz nepriamo dotlačili Švédi, ktorí na svojom území namerali zvýšené hodnoty radiácie prichádzajúce z Ukrajiny.

Požiar, ktorý vznikol po havárii reaktora sa podarilo uhasiť ešte hasičom. Hasiť vodou zničený reaktor a jeho odhalené horiace jadro bolo zbytočné. Na pomoc teda prišlo priamo z Moskvy 80 vojenských vrtuľníkov. Do 1. mája zhodili priamo na horiaci reaktor viac ako 5 000 ton materiálu v zložení 2 400 ton olova, 1 800 ton piesku a ílu, 800 ton dolomitu a 40 ton karbidu bóru. Týmto spôsobom chceli žeravý reaktor „udusiť“. Len pri tejto záchrannej akcii bolo kontaminovaných 600 ľudí. Dá sa však povedať, že celkom zbytočne. Vyskytol sa totiž problém, ktorý do kritickej situácie postavil celý kontinent.

Nebyť troch hrdinov, už by sme tu neboli

Prvotné zasypanie horiaceho reaktora vytvorilo celkom nový problém. Prekrytie reaktora totiž spôsobilo ešte väčší nárast teploty a pod tisíckami ton materiálu sa tak začalo taviť 195 ton jadrového paliva. Pod reaktorom sa navyše nachádzalo veľké množstvo vody pochádzajúcej z roztrhnutého potrubia a hasičských cisterien. Ak by sa jadro prepálilo podlahou pod reaktorom a dostalo do kontaktu s vodou, nastala by nepredstaviteľná katastrofa v podobe extrémne mohutného výbuchu.

V okruhu Černobyľskej elektrárne by výbuch zabil všetko živé do vzdialenosti niekoľko stoviek kilometrov. Mimoriadne vysokou radiáciou by bola vystavená celá východná a veľká časť strednej Európy či Škandinávie. Kontaminovaný by bol vzduch, pôda, voda. Vo svojej podstate by väčšina Európy nebola obývateľná stovky, možno i tisícky rokov. K tomu však našťastie nedošlo. Inak by sme tu celkom určite neboli.

Problém nakoniec vyriešili povolaní baníci. Tí vykopali 150 metrov dlhý tunel vedúci priamo pod reaktor, kde bola namontovaná masívna železobetónová doska s chladiacim potrubím. Trosky štvrtého reaktora Sovietsky zväz prekryl mohutnou železobetónovou konštrukciou, ktorej prischol názov sarkofág. V roku 2010 začala výstavba nového sarkofágu, ktorého životnosť je odhadovaná na 100 rokov. Do okolia elektrárne sa tak z reaktoru nedostáva už žiadna radiácia.

Počet obetí neznámy

Koľko ľudských životov si havária v černobyľskej jadrovej elektrárni vyžiadala nie je dodnes celkom isté. Sovietsky zväz štatistiky dlho zatajoval a manipuloval nimi. Pri výbuchu oficiálne zomreli dvaja ľudia, ďalších 28 zamestnancov o niečo neskôr na následky choroby z ožiarenia. Keďže však bezprostredne po havárii úrady zatajovali zamestnancom, záchranárom, vojakom aj civilistom hrozbu situácie ľudských obetí bolo celkom určite oveľa viac.

Odhady sa líšia. Od niekoľkých stoviek po niekoľko tisíc. Rádioaktívny mrak, ktorý sa z černobyľskej oblasti šíril smerom na západ a prehnal sa niekoľkokrát aj ponad územie vtedajšieho Československa spôsobil výrazný nárast onkologických ochorení. Počet obetí najväčšej tragédie v jadrovej energetike tak neustále pribúda. Zmapovať ich však je prakticky nemožné. Vďaka Ananenkovi, Bezpalovovi a Baranovovi však Európa prežila.