Keď v rakúskych prezidentských voľbách vďaka zopár zahraničným hlasom neuspel pronárodný kandidát a kreslo získal probruselský starec, kozmopolitná sieť ekonomických, mediálnych a politických kádrov, vedúca svet ku globálnemu poriadku, skákala od nadšenia.

Expanzia antiglobalizačných tendencií sa v posledných rokoch rozšírila a kde sa objavila skutočne národne cítiaca vrstva, tam ako huby po daždi vyrástli aj figúry, ktoré vlastenectvo a tradície objavili len nedávno, zväčša aby riedili volebné percentá systémovej opozície a alternatívy. Európsky diktát sa tak nemusí uchyľovať k nepopulárnym sankciám alebo opatreniam voči konkrétnej krajine. Stačí mediálne presadzovať a podporovať „svojich“, v postojoch miernejších, obrusujúcich hrany, aby nenastala situácia podobná brexitu alebo potreba obrovskej zastrašovacej kampane.

Transnacionálna elita mierila svojou propagandou na Londýn, neskôr na Varšavu, dnes najmä na Budapešť – a nie je zvyknutá na odmietavý hlas štátov. Preto ak ich občania nehlasujú vo svojich plebiscitoch „správnym“ spôsobom, po dodatočnej masáži ich nechajú hlasovať znovu. Zaujímavé je, že v gréckom prípade to bola tzv. ľavica a strana Syriza, ktorá nielenže prijala najhorší balík opatrení pre krajinu v histórii, ale aj zaneprázdnila (pomocou štátnych médií ako plne kontrolovaného nástroja propagandy) a oklamala vyčerpaný grécky ľud slovami o tom, ako dosiahla víťazstvo v rokovaniach. Súčasne pracujúci ľud – tradičný zástanca ľavice vo Veľkej Británii, Francúzsku, Rakúsku a ďalších štátoch, masívne opúšťa toto politické spektrum (často uberajúce sa k neomarxizmu) a smeruje k národným stranám. Ako možno vysvetliť tento zdanlivo nevysvetliteľný jav?

…

Autor: Richard Strážan

Mesačník ZEM&VEK si môžete predplatiť na: http://bit.ly/kupit-online-zemavek-maj-2019

Zopár slov o autorovi...