Dvadsaťosemčlenné zoskupenie krajín, ktoré sa oficiálne volá Európska únia a rado sa rozpínavo vydáva za celú Európu, prežíva existenčnú krízu. Chýba mu vnútorný tmel, pretože je umelým konštruktom. Chátra i zvonku, no rozpadáva sa predovšetkým zvnútra. Pôvodná formácia šiestich západoeurópskych štátov, ktoré si chceli zjednodušiť vzájomné obchodovanie na spoločnom trhu, prešla v priebehu šiestich dekád prudkým, a zároveň zhubným vývojom. Kým ako Európske hospodárske spoločenstvo držala svoj integračný apetít v prijateľných medziach obchodu a ekonomiky, nevyvolávala obavy z velikášstva. Dôverčivá verejnosť si až po premenovaní EHS na Európsku úniu pozornejšie všímala, ako prudko sa rozrastá na megalomansky superštátny útvar. Bujnel do šírky, no zároveň zvnútra hnil, atrofoval a pod vlastnou váhou sa začal rútiť.

Súčasnú EÚ mnohí prirovnávajú k bývalému Sovietskemu zväzu. Ten bol na papieri zväzom národných republík, ktoré mu odovzdali zvrchovanosť v mene vyššieho dobra, spravodlivosti, humanity a budovania svetlých zajtrajškov. Zo Sovietskeho zväzu sa však nedalo dobrovoľne vyviazať. Stranícke politbyro v Moskve uplatňovalo tzv. doktrínu obmedzenej zvrchovanosti aj voči satelitným, navonok samostatným krajinám tzv. socialistického tábora. Bol to medzinárodný tábor s rozlohou päťkrát väčšou než má Európska únia, ktorá je v mnohých ohľadoch tiež superštátnym táborom. Ukazuje sa, že kým boli oba zdanlivo diametrálne odlišné tábory, ktoré stáli počas studenej vojny na opačnej strane barikády, v plnom rozpuku, mali čosi spoločné. Nazvime to nemožnosť odchodu. Cudzím slovom exitu. Z EHS sa ešte dalo vycúvať a k 1. januáru 1985 to na základe referenda z februára 1982 využilo Grónsko. Európska únia, ktorá vzišla z Maastrichtskej zmluvy z roku 1992, si explicitné predpisy o vystúpení členského štátu do stanov nezaradila. Nadobudla tak povahu doživotného internačného tábora, akéhosi blahobytného košiara, kam sa po páde železnej opony hrnuli ovečky zo strednej a východnej Európy za šťavnatými pastvinami. Až pseudoústava EÚ z 1. decembra 2009, známa ako Lisabonská zmluva, tento právny lapsus napravila a zakomponovala právo na ukončenie členstva do článku 50.

Veľká Británia nebola typickou európskou kontinentálnou krajinou. Bola schudobneným impériom, avšak donedávna svetovým a európskym hegemónom, ktorému ostal v rukách nástroj, vždy vzbudzujúci rešpekt a získavajúci privilégiá: nachádza sa v priestore s rozlohou jednej štvorcovej míle v londýnskom City a dodnes konkuruje newyorskej Wall Street ako finančná mekka západného sveta. Vysokopostavená bruselská eurokracia, ktorá realizuje pôvodný dlhodobý európsky integračný projekt komplexnej integrácie, udeľovala ostrovnej monarchii plné priehrštia výnimiek, aby sa Spojené kráľovstvo 1. januára 1973 pripojilo k EHS, t. j. k Spoločnému trhu

(Common Market), ako sa tomu hovorilo počas kampane. Nie k politickej, hospodárskej, daňovej, menovej, energetickej a obrannej únii – a už vonkoncom nie k Spojeným štátom európskym. Ak by o niečom takom na verejnosti čo i len zašeptali, rozpútali by búrku rozhorčenia. Brusel nechcel dopustiť, aby po dvoch rokoch v júnovom referende 1975 Briti členstvo v EHS odmietli. Pre vládu na Downing Street 10 by síce nebolo právne záväzné, ale otriaslo by domácou politickou scénou a pravdepodobne privodilo pád vlády. Žabu bolo treba variť v hrnci s vodou pomaly, aby nevyskočila, kým ešte vládze.