Viac ako tri štvrtiny oprávnených voličov svoj hlas Zuzane Čaputovej nedalo, čo si možno vykladať rôznymi spôsobmi. Zamerajme sa na podstatu – samotný princíp a oprávnenie mandátu. Odložme úplne bokom mená, asociácie a emócie ako typické fenomény politiky. Poďme k pointe. V roku 1999 sa na Slovensku prvýkrát uskutočňovali voľby prezidenta prostredníctvom priamej voľby. Druhého kola sa zúčastnilo 3 049 221 (75,45 %) voličov. Odvtedy účasť klesá. Kým v predchádzajúcich voľbách v roku 2014 bolo zaznamenaných 2 200 906 platných hlasov (50,48 %), v tých aktuálnych je to už len 1 808 985 platných hlasov – pokles takmer o 400 000. Za rekordne nízkej účasti 41,7 % je výsledok ten, že väčšina Slovenska (59,1 %) žiadneho z kandidátov nevolila. Zo 4 429 033 oprávnených voličov dalo hlas Čaputovej iba 1 056 582 ľudí (23,9 %) a drvivá väčšina – teda 3 372 451 (76,1 %) Slovákov a Sloveniek jej svoj hlas nedali. Volebná účasť je už o neuveriteľných 1 201 804 nižšia ako pred dvadsiatimi rokmi. Nebudeme rozvádzať úvahy o neplatnosti volieb či machináciách pri elektronickom sčítavaní hlasov, zastavme sa len pri uvedených údajoch. Ak by sme ich brali ad absurdum, platí, že menšina rozhoduje nad väčšinou, a v podstate na to technicky potrebuje hoc aj jednopercentnú účasť voličov. Ak totiž milión ľudí v päťapolmiliónovom Slovensku rozhoduje o jeho osude – o tom, či tu budú základne cudzích vojsk, gender a LGBTI agenda, prípadne európsky superštát, ktorému odovzdáme kompetencie a povolíme všetky nariadenia vrátane povinných prerozdeľovacích kvót pre imigrantov, treba sa hlboko zamyslieť nad našou budúcnosťou. Práve preto sa dnes objavujú opodstatnené návrhy na spravodlivé pravidlá pre prezidentské a parlamentné voľby. V Ústave je zakotvené, že „štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom svojich volených zástupcov, alebo priamo“ – teda funkčným referendom. Je tu však jeden skrytý karcinóm systému: referendum je platné len pri nadpolovičnej účasti oprávnených voličov, no na zvolenie prezidenta stačí 24 % hlasov oprávnených voličov. Alebo aj oveľa, oveľa menej. Toto je anomália a základná prekážka k demokratickej správe našej spoločnej vlasti. Je najvyšší čas reformovať volebné zákony v prospech nás všetkých, teda nie v prospech finančných skupín a zahraničných záujmov. Vzhľadom na to by možnosť voliť nebola len naším výsostným právom, ale aj občianskou povinnosťou, práve tak ako by to bolo v obligatórnych otázkach v referende. Takto sa občianska spoločnosť rozvíja a ľudia si viac uvedomujú svoj hlas a schopnosť podieľať sa priamo na rozhodovaní. Nič nové pod slnkom – toto už dávno funguje vo Švajčiarsku, v Belgicku, Luxembursku a v ďalších krajinách sveta. Voliči by mali byť motivovaní a za svoju účasť by mali získavať výhody.