Od začiatku roku 2019 prebieha vo Venezuele mocenský boj medzi vládou a opozíciou. V mesiaci január sa líder opozície J. Guaidó deklaroval za prezidenta Venezuely a vyhlásil predčasné voľby. Jeho pokus o prevzatie moci nevyšiel, vyvolal však novú vlnu nepokojov, ktoré pokračujú aj v mesiaci február. Hlavným nástrojom na pokračovanie mocenského boja sa pritom stal spor o „humanitárnu pomoc“ z USA. Je symptomatické, že táto téma sa stala zdrojom zásadných dezinformácií aj v našich médiách.

Humanitárna pomoc a suverenita štátu

Pokiaľ ide o situáciu s humanitárnou pomocou, možno už na prvý pohľad konštatovať, že médiá sa pokúšajú o mystifikáciu celého problému: vytvárajú obraz, že Venezuela odmieta prijať humanitárnu pomoc z USA, lebo tam vládne zlý diktátor, ktorý je k problémom svojich spoluobčanov ľahostajný, zatiaľ čo líder opozície J. Guaidó myslí na utrpenie ľudí a snaží sa im pomôcť. Tento obraz je však nepresný. Problémom totiž nie je humanitárna pomoc ako taká, ale to, že sa zneužíva. Fakt, že chce niekto poskytovať humanitárnu pomoc, ho totiž nezbavuje povinnosti rešpektovať suverenitu a zákony prijímajúceho štátu. Každý, kto sa niekedy zaoberal importom tovarov do nejakej krajiny, vie, že pohraničné a colné orgány vyžadujú presné informácie a ak majú podozrenie, že sa dováža tovar, ktorý nie je deklarovaný, tak zasiahnu.

Presne to je aj prípad humanitárnej pomoci, ktorá sa nachádza v Kolumbii alebo v Brazílii. Kamióny, ktoré stoja na venezuelskej hranici, poslala vládna americká organizácia USAID, ktorá neuznáva prezidenta N. Madura a so štátnymi orgánmi Venezuely odmieta spolupracovať. Práve preto štátne orgány Venezuely odmietajú túto „pomoc“ vpustiť do krajiny. Pre porovnanie si skúsme predstaviť, čo by sa stalo, keby niekto prišiel na ukrajinsko-slovenskú hranicu s kamiónom a vyhlásil, že vezie humanitárnu pomoc pre trpiacich Rómov v Šariši, neuznáva však nelegitímnu vládu Smeru SD a nebude preto rešpektovať Sakovej „nohsledov“, ktorí by chceli náklad skontrolovať. Bez ohľadu na skutočnú situáciu Rómov nemôže také čosi žiadna vláda akceptovať.

Celý škandál s humanitárnou pomocou pre Venezuelu by pritom bolo možné jednoducho vyriešiť. Dokonca aj tie inštitúcie z USA, ktoré neuznávajú prezidenta N. Madura, majú možnosť dopraviť do Venezuely humanitárnu pomoc. Stačí, aby ju odovzdali prostredníctvom takej medzinárodnej organizácie, ktorá rešpektuje venezuelskú suverenitu a je ochotná spolupracovať s pohraničnými a colnými orgánmi štátu. Takých inštitúcií existuje niekoľko na čele s Medzinárodným hnutím Červeného kríža a Červeného polmesiaca. Tieto organizácie si však zakladajú na svojej politickej nestrannosti a kolumbijský Červený kríž otvorene odmietol spolupracovať pri doručovaní pomoci, ktorá by nerešpektovala suverenitu Venezuely. Organizácia dokonca vyzvala Guaidóvých spolupracovníkov, aby nezneužívali symbol červeného kríža , keď sa pri kamiónoch s pomocou od USAID snažili vytvárať dojem, že pomoc posiela práve Červený kríž.

Netradičná forma agresie?

Konanie poskytovateľov „humanitárnej pomoci“ je potrebné vidieť aj vo svetle medzinárodného práva. Je možné, že mnohým politikom sveta sa nepáči ideológia či hospodárska politika Caracasu, avšak ani to ich neoprávňuje zasahovať do vnútorných záležitostí Venezuely a vnucovať krajine import nejakých tovarov. Ešte dôležitejšie je to, aby suverenitu Venezuely rešpektovali susedné štáty. Kolumbia a Brazília nemusia súhlasiť s tým, čo sa deje v Caracase a nemusia s Venezuelou udržovať ani diplomatické styky. Ich povinnosťou podľa medzinárodného práva je však zabezpečiť, aby z ich územia nevychádzali žiadne útoky proti Venezuele. Nič na tom nemení ani fakt, že oba štáty uznali za prezidenta J. Guadióa.

Závažnou skutočnosťou je najmä to, že Kolumbia a Brazília poskytli svoje územie pre akciu, ktorej cieľom bolo narušenie hraníc Venezuely. To je veľmi nebezpečné, pretože by mohlo viesť k eskalácii konfliktu. Caracas môže podobnú akciu považovať za útok a agresiu a oprieť sa pritom aj o medzinárodnú definíciu pojmu agresia, prijatú vo VZ OSN – rezolúcia č. 3314(XXIX) z roku 1974 . Tá je pomerne široká: neobmedzuje sa len na priame vojenské útoky, ale zahŕňa aj poskytovanie vlastného územia na útok voči inému štátu či vysielanie ozbrojených bánd. Možno diskutovať, čo sa dá považovať za agresiu, avšak práve nedávna história farebných revolúcií ukazuje, že forma pouličného násilia môže byť v spojení s mediálnou propagandou nebezpečnejšia než tanky.

Fakt, že Guaidóv útočiaci dav používal len zápalné fľaše a kamene, nemení nič na závažnosti jeho konania. Navyše, keď sa skupina zástancov „humanitárnej pomoci“ pokúsila vynútiť si vstup do Venezuely pomocou násilia, bolo povinnosťou kolumbijskej strany násilným aktom voči venezuelskej hranici zabrániť. V prípade davu, ktorý J. Guaidó zhromaždil na kolumbijskej strane spoločnej hranice a s ktorým sa pokúsil vstúpiť do Venezuely, išlo o zhromaždenie, o ktorom museli mať kolumbijské orgány veľmi dobré informácie. Dokonca možno predpokladať, že kolumbijskí predstavitelia danú akciu priamo podporovali.

Dezinformačná kampaň o Venezuele

Ospravedlnením násilných aktov proti Venezuele nie je ani komplikovaná vnútorná situácia v krajine. Tá totiž nie je pre krajiny Južnej Ameriky až taká výnimočná. Pre porovnanie, v Kolumbii už niekoľko desaťročí prebieha občianska vojna a od roku 2018 Kolumbia má aj najvyšší počet vnútorne vysídlených obyvateľov na svete (viac ako Sýria). Dokonca do susednej Venezuely odišlo v 21. storočí vyše 5 miliónov ľudí . Avšak hoci sú čísla ľudí v pohybe aj podľa UNHCR v Kolumbii oveľa vyššie než vo Venezuele, zahraničie sa tam o zmenu režimu neusiluje.

Za nevyváženú tiež možno považovať dezinformačnú kampaň o voľbách v Venezuele a v Brazílii. Najviac zaráža, keď sa kritizujú problémy venezuelských volieb a súčasne sa taktne zamlčiavajú problémy volieb v Brazílii 2018 (téme som sa už venoval ). V Brazílii totiž v roku 2018 nikto nepochyboval o jasnom víťazovi volieb, ktorým sa mal stať ľavicový politik I. Lula . Vďaka zjavne zmanipulovanému procesu o „korupcii“ ho však zavreli a vylúčili z volieb. I. Lula mal pritom v Brazílii určite väčšiu podporu než I. Guaidó vo Venezuele.

Za veľký problém možno považovať aj snahu médií zamlčovať masové zhromaždenia v prospech N. Madura vo Venezuele . Tieto zhromaždenia sa pritom uskutočňujú nielen v Caracase a v ďalších mestách krajiny, ale aj v zahraničí . Konflikt vo Venezuele má aj svoj sociálny a generačný charakter. Na strane vlády stoja mnohí starší a sociálne slabší obyvatelia, ktorí si pamätajú na stav krajiny pred nástupom H. Cháveza. Politikov napojených na USA si väčšinou spájajú so situáciou pred rokom 1998, keď dve tretiny ľudí žili v chudobe, milióny v analfabetizme a zdravotná starostlivosť existovala len pre bohatých (téme som sa tiež už venoval ).

Pokiaľ ide o situáciu nedostatku tovarov v krajin, je nepochybné, že tento jav existuje a vláda Venezuely urobila mnohé obrovské chyby pri riadení štátu. Ani to však nemení nič na fakte, že médiá situáciu vo Venezuele opisujú neobjektívne a mnohé tvrdenia o nedostatku, ktoré v minulosti šírili, sa postupne ukázali ako nepravdivé . Problémom je aj zamlčovanie množstva sankcií voči krajine. Dôležitým faktom sú ekonomické sankcie , ktoré komplikovali ekonomickú výmenu a nákup tovarov. USA dokonca zaviedli sankcie aj pre subjekty, ktoré by sa pokúsili obchodovať s Petrom , venezuelskou kryptomenou, krytou zásobami ropy.

Zámienka na vojnu?

Veľmi vážnou otázkou pri nevyváženom spravodajstve o Venezuele je hľadanie dôvodov takého informovania. Nemožno sa vyhnúť podozreniu, že krajina je predmetom mediálneho záujmu aj preto, lebo sa tam chystá vojenská intervencia a vytvára sa dojem, že dobrý ľud čaká na zvrhnutie zlého diktátora. Práve takáto argumentácia by mohla byť morálnym ospravedlnením pre vojnu, ktorá by predstavovala porušenie medzinárodného práva. Americká intervencia síce nie je zďaleka istá, avšak ani vylúčená. Pre Pentagón by preto bolo ideálne, keby sa mu podarilo získať na svoju stranu aspoň časť ozbrojených síl Venezuely. Velitelia armády zrejme dostali lukratívne podmienky od USA, no zatiaľ odolávajú.

D. Trump je tým prezidentom USA, ktorý najviac tlačí na zvýšenie zbrojných výdavkov, a preto by bolo prekvapivé, keby práve on skončil svoje volebné obdobie bez väčšieho vojnového konfliktu, hoci jeho predchodcovia „svoju“ vojnu mali (W. Clinton v Juhoslávii 1999, G. Bush v Iraku 2003 a B. Obama v Líbyi 2011). Práve D. Trump potrebuje nájsť legitimizáciu nového amerického zbrojenia a túto úlohu by mohla plniť i vojenská intervencia. Zdá sa však, že v Sýrii USA vojnu nevyhrajú a vojna proti KĽDR je zasa kvôli jadrovým zbraniam nepravdepodobná. Ako cieľová krajina intervencie sa nehodí ani Irán, ktorý sa nachádza nebezpečne blízko ku konkurenčným jadrovým mocnostiam a z intervencie by neboli nadšení ani v EÚ. Naopak, Venezuela je podstatne vhodnejší cieľ, nachádza sa v kríze, nemá podporu svojich susedov a jadrové mocnosti okrem USA sú ďaleko.

Latinská Amerika je pritom regiónom, kde v 21. storočí asi najväčšmi poklesol vplyv USA. Kedysi to bola v podstate výlučná záujmová zóna USA, dnes je to miesto politickej a ekonomickej rivality. Ešte na prelome tisícročí nadpolovičná väčšina zahraničného obchodu regiónu Latinskej Ameriky smerovala do USA, v súčasnosti to však nie je ani tretina. USA tu prvýkrát za sto rokov narazili na konkurenta, ktorý poskytuje alternatívu americkej ekonomickej dominancii. Ekonomický vplyv Číny je citeľný a bude ďalej narastať. USA preto stavujú na politickú dominanciu, ktorú by mohla podporiť i vojenská intervencia. Rizikom je však to, že intervencia USA by vyvolala široký verejný odpor proti politike USA v regióne. Konflikt by sa mohol rozšíriť aj do Kolumbie, ktorá je jediným „strategickým partnerom“ NATO v Latinskej Amerike…