Tohto roku v máji sa naplní okrúhlych sto rokov času od dňa 4. 5. 1919, keď sa stala udalosť, ktorá šokovala všetkých Slovákov. Tragicky zahynul národný hrdina Milan Rastislav Štefánik. Bol svetoznámou osobnosťou už pred prvou svetovou vojnou. Keď tá vypukla, stal sa slávnym preto, lebo v nej vybojoval Slovákom slobodu. Štefánik bol vedec-astronóm a fotograf Slnka, k tomu aviatik-pilot a generál francúzskej armády v jednej osobe. O jeho smrti sa všetky generácie Slovákov dodnes dozvedajú zhruba rovnakú informáciu, dnes hlavne z internetu: „Štefánik nastúpil na letisku Campo Formido pri Udine do lietadla typu Caproni 450, sprevádzaný dvoma talianskymi letcami a mechanikom. Cieľom jeho cesty bolo letisko vo Vajnoroch pri Bratislave. Lietadlo však nikdy nepristálo, pretože keď sa už blížilo k miestu pristátia, náhle sa zrútilo neďaleko Ivanky pri Dunaji. M. R. Štefánik a všetci členovia posádky boli namieste mŕtvi.“

To je lož. Vo Vajnoroch nebolo letisko. Nikde v okolí Bratislavy nebolo letisko. Najbližšie od Bratislavy bolo letisko v Nitre, zdedené po c. k. armáde, vzdialené 90 km. A bola známa lúka pri Piešťanoch, na ktorej v r. 1912 pristála prvá vzducholoď na Slovensku.

Z tohto pohľadu pôvodne očividne zámerná – neskôr z nevedomosti udržiavaná dezinformácia – sa stala „pravdou“ ako písmo sväté. Opakuje ju každá nová generácia novinárov aj historikov. Archívny materiál o výstavbe letiska vo Vajnoroch pri Bratislave totiž hovorí: „O zriadení letiska v Pressburgu (v Bratislave) magistrát mesta začal rozhodovať až v rokoch 1924-1925. Po zdĺhavých rokovaniach voľba padla na močaristý chotár medzi prímestskými obcami Račišdorfom a Vajnorami. Vzhľadom na bažinatý terén prípravné práce súvisiace s odvodnením boli nákladné a stavebne zložité. Práce však pokračovali a nakoniec v rokoch 1927-29 boli ukončené. Objavili sa prví aviatici a balonári. Následne boli vykonané všetky potrebné majetkovo-právne úpravy, aby Československý štát sa stal jediným majiteľom nového letiska Pressburg.“

Vajnorské letisko až o 10 rokov po smrti Štefánika mohlo byť cieľom letu nejakého pilota.

Medzitým sa z názvu novej republiky, ktorá sa objavila na mape sveta po skončení . svetovej vojny, stratila pomlčka rovnoprávnosti Slovákov a Čechov a „tatíček“ Masaryk pestoval v Topoľčiankach nový národ Čechoslovákov.

Generál Milan Rastislav Štefánik sa vracal z vojny domov až pol roka po jej oficiálnomu skončení. Ešte pol roka po skončení tej prvej Veľkej vojny bojoval v cudzine so svetovými mocnosťami za to, aby spoločná republika Čechov a Slovákov sa nazývala Česko-Slovenská. S pomlčkou rovnoprávnosti akú malo aj Rakúsko-Uhorsko. Medzi tým sa v jeho domovine ustanovila prvá vláda, pozostávajúca z troch členov: predsedu T. G. Masaryka, ministra vnútra E. Beneša a ministra vojny M. R. Štefánika.

Až do r. 1914 bol náš národný hrdina známy vo svete tým, že ho vlády rôznych štátov, nielen francúzskej, ktorá mu udelila štátne občianstvo, poverovali dôležitými astronomickými meraniami po celom svete. Pri svojej vedeckej práci precestoval celý svet. Skutočne celý svet – nielen Európu. Jeho medzinárodné kontakty nebotyčne prevyšovali možnosti ostatných bojovníkov, čo mali ambície vyslobodiť zo „žalára národov“ c. k. rakúsko-uhorského mocnárstva svoje krajiny a sami v nich vládnuť. Preto, keď vypukla vojna, vstúpil Štefánik do nej so svojím heslom „Veriť, milovať, pracovať“ – nielen pre seba samého. Veril sám sebe a pracoval do úmoru tela, aby naplnil svoj sen vyslobodiť Slovensko z jeho tisícročného poddanstva cudzím vládcom. Mal vo svete inú pozíciu ako Masaryk a Beneš. Zakrátko sa stal generálom francúzskej armády.

Tento človek sa po krvavých vojenských a urputných mocenských bojoch svetových veľmocí vracal domov. Konečne domov do svojej vlasti ako minister vlády republiky Česko-Slovenskej. Po jeho smrti sa z nej stala Československá republika. V nej prezident Masaryk začal pestovať nový „československý národ“. Tento fakt z dnešného pohľadu na svetové dianie vyzerá ako zárodok práve sa rodiacej multi-kulti Európy.

Smrť Štefánika tak šokovala všetkých Slovákov, že aj v chalupe mojich prarodičov na kopaniciach zavesil starý otec na stenu podobizeň Štefánika hneď vedľa ukrižovaného Krista. O „našom Milankovi“ rozprávali staré matky vnúčatám vo všetkých luteránskych rodinách ešte aj za môjho detstva, keď sa o ňom prestalo verejne hovoriť. Lebo Štefánik bol synom evanjelického farára, ktorý patril k prvej vzdelanej slovenskej inteligencii, čo začala pestovať slovenský jazyk aj v kostoloch. Tam počuli o ňom rozprávať. Len na verejnosti sa o Štefánikovi prestalo hovoriť, keď jeho meno zmizlo zo školských učebníc. Tomuto svojmu hrdinovi „Milankovi“ zozbieral biedny slovenský národ korunku po korunke a postavil mu mohylu, aké stavali Egypťania svojim uctievaným bohom-faraónom. Nad jeho rodiskom Košariskami sa týči na vrchu Bradlo monument v podobe oslnivej pyramídy z bieleho mramoru so štyrmi obeliskami, aké si priviezli Francúzi z Egypta. V pyramíde na Bradle odpočíva naveky spiaci svetoznámy slovenský astronóm dr. Milan Rastislav Štefánik a francúzsky generál v jednej osobe. Ale ostatných tridsať rokov, v ktorých sa o ňom zasa verejne hovorí, jeho národ spí s ním na jeho vavrínoch, nevedomý ako bol pred sto rokmi. Dodnes nepovedal, kam Štefánik letel na svojej poslednej ceste a prečo nedoletel.

Jediná dokázaná pravda je tá, že na jeho lietadlo strieľali v Bratislave vojaci najmenej z dvoch kasární.

Kým táto skutočnosť nevyšla na svetlo sveta, hovorilo sa, že Štefánik bol chorý a prišlo mu zle, preto havaroval. Bolo známe že bol chorý. Krátko predtým bol v nemocnici. Ale načo mal potom vedľa seba dvoch talianskych pilotov? Iné výmysly hovorili, že vojaci v bratislavských kasárňach si pomýlili poznávacie znaky lietadla a mali talianske lietadlo za maďarské. To by ale znamenalo, že letel neohlásený. To odporuje rečiam, že mal pri sebe malú generálsku šabličku kvôli privítaciemu ceremoniálu. A kde mal byť ten ceremoniál? V bažinách za Vajnormi?

Nad pyramídou na Bradle sa navŕšila prevrátená pyramída domnienok a výmyslov o Štefánikovej smrti. Azda bol taký hazardér, že išiel len tak pre zábavu pristáť tam, kde nebolo letisko? Na Slovensku vtedy bolo  známe okrem Nitry aj letisko vo Zvolene a v Košiciach. A ešte tá bezpečná lúka pri Piešťanoch, známa pristátím vzducholode, o ktorej Štefánik ako aviatik mohol vedieť. Prečo letel tam, kde nebolo letisko?

Všetky reči o tragédii Štefánika odporujú skutočnosti, že práve v ten deň sa konala veľká celoštátna slávnosť na Záhorí v Skalici – sadenie slovanskej „Lipy slobody“. Tá slávnosť bola dlho predtým dôkladne pripravovaná, dávno avizovaná a propagovaná. Z Piešťan je do Skalice vzdušnou čiarou 70 km. Medzi  Skalicou a Holíčom bola tiež veľká rovná lúka, na ktorej po čase tiež pribudlo na Slovensku letisko. Archívne záznamy o slávnosti v Skalici hovoria: „Dňa 4. mája bolo mesto slávnostne ozdobené. Počasie bolo chladné a daždivé. Pre vítanie účastníkov slávnosti sa na železničnej stanici zhromaždili mužský i ženský odbor „Sokola“ a ďalšie delegácie, oficiálne hostí vítal Dr. Štefan Mandík a okresný vládny komisár Miloš Úlehla. Na námestí pred gymnáziom pri čerstvo zasadenej mladej „Lipe slobody“ vyzdobenej stuhami a zástavami, bola podľa článku v Slobode pripravená tribúna pre hosťov a rečníkov. Podľa uvedených fotografií šlo o nižšie malé pódium, v blízkosti ktorého boli pri skalickom mestskom stole usadení najvýznamnejší hostia. Slávnosti sa zúčastnili minister Dr. Vavro Šrobár, generál Luigi Piccione so svojím štábom, vládni poradcovia Dr. Pavel Blaho, Dr. Matej Metod Bella, Ing. Štefan Janšák, kap. Varsík, bratislavský župan Samuel Zoch, nitriansky župan, skalický rodák Dr. Ľudovít Okánik, Ing. Ján Botto (Ivan Krasko), vyslanec Americkej slovenskej ligy Eduard Kováč a mnoho iných osobností.“

Môj starý otec na kopaniciach, ktorý bojoval v 1. svetovej vojne na Piave za cisára pána a po nej zavesil Štefánikov portrét na stenu vedľa ukrižovaného Krista, sa nezúčastnil osobne na národnej slávnosti v Skalici – ale prečo mi nikdy nerozprával o nejakom generálovi Luigi Piccionim a jeho štábe v Skalici? A prečo môj milovaný Ivan Krasko, ktorý na tej slávnosti bol, napísal potom tie nádherné, dojímavé, tak strašne smutné  verše, že aj dnes by ma ešte rozplakali: „…. ktos´ príliš úbohý z šíreho sveta tak plače, kvíli, vyplniť nádeje nebolo sily…..ktos´ príliš úbohý žaluje zúfalé žaloby márne, že veril, že čakal.…“ Prečo môj dedo niky nepočul, že v Skalici a nie vo „Vajnoroch“ bol nejaký taliansky generál v deň, v ktorom tragická havária zniesla zo sveta Štefánika spolu s pomlčkou rovnoprávnosti Čechov a Slovákov v novozaloženej republike? Prečo som ani ja až do chvíle, keď som si prečítala archívny záznam zo Skalice, nikdy nepočula, že na tej slávnosti boli aj Taliani? A čo tam robili?

Keď sa človek pozrie na mapu, zistí, že ak Štefánik „nedoletel“ do Vajnor, ale havaroval v Ivanke – neletel z Bratislavy do Vajnor. Lebo Ivanka je z Bratislavy smerom na východ a Vajnory na severovýchod. Rozdiel 45 stupňov. Severovýchodným smerom bolo najbližšie letisko v Nitre. Ale vojenské. Na jeho lietadlo v Bratislave strieľali. Ak vedel o slávnosti v Skalici, po streľbe nad Bratislavou neotočil lietadlo ani rovno na Záhorie – už neveril že by ho tam privítali v mieri. Mohol si spomenúť na bezpečnú známu lúku pri Piešťanoch. Tam si to mohol namieriť. Ak šťastlivo preletel ponad Bratislavu… Avšak ak lietadlo zostrelili až za Bratislavou – musel pristávať na najbližšej zelenej ploche, ktorú videl pod sebou…

O tom, že na Štefánikovo lietadlo strieľali aj z vodárenskej veže za Bratislavou, existuje len nedokázaný chýr. A že tam vojaci, ktorí mohli zostreliť lietadlo, nemali čo robiť. A že neboli všetci v lietadle ešte mŕtvi, keď spadli na zem.

Svojimi úvahami o tom, čo mohol alebo nemohol urobiť Štefánik, keď namiesto privítania čelil streľbe, nechcem mystifikovať budúcich historikov, ktorí – prípadne – ani po stovke rokov od tej udalosti by mohli nenechať Štefánika pokojne spať v jeho pyramíde. Ide mi o to, aby noví historici a novinári neopisovali od starých historikov falošné údaje. A čo sa týka rečí, že smrť Štefánka má na svedomí česká vláda – to si nemyslím. Bol príliš veľkou osobnosťou zapísanou u svetových mocností Francúzska, Talianska, Anglicka aj USA na to, aby si „z ich milosti ustanovená nová vláda“ Československej republiky sama dovolila zorganizovať atentát na Štefánika.

Vyhlásenie: Názory autora sa nemusia zhodovať s názormi vydavateľstva Sofian, s.r.o. Zodpovednosť za obsah tohto článku nesie výhradne jeho autor. Vydavateľstvo Sofian, s.r.o. nie je zodpovedné za akékoľvek prípadné nepresné či nesprávne informácie v tomto článku. Sofian, s.r.o. dáva súhlas na zdieľanie našich pôvodných článkov na ďalších nekomerčných internetových stránkach, ak nebude zmenený ich text a názov. Pri zdieľanom článku musí byť uverejnený zdroj a autor. Ak chcete články z nášho webu publikovať v tlači či inými formami, vrátane komerčných internetových stránok, kontaktujte redakciu na [email protected].

UPOZORNENIE
Vážení čitatelia – diskutéri. Podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne.