„Keď uvážime, že jedným z cieľov OBSE je obnova stability a mieru vo vojnových oblastiach a presadzovanie kolektívnej bezpečnosti a pozrieme sa na súčasný stav kontinentu a na stav v akom sa nachádza politické vedenie najsilnejších európskych štátov, osobitne Francúzska, ale aj aké pomery sú v USA je azda príznačné, ba typické, že nič z tohto netvorilo hlavnú tému slovenskej politiky a médií," povedal v rozhovore pre Sputnik komentátor Slovenských národných novín Dušan Kerny.

Kerny: Naopak, hlavným sa stala jedna z najtrápnejších domácich udalostí v súvislosti s ministerstvom zahraničných vecí, ktorá jasne poukazuje na hlbokú rozdelenosť, ba rozkol Slovenska, na nezrelosť tunajšej parlamentnej demokracie. A najmä neschopnosť politickej triedy malého a mladého štátu vytvoriť si za štvrťstoročia nanucovaných európskych hodnôt civilizovanú kultúru politického sporu a národnú, politickú a spoločenskú zhodu aspoň na minimálnom spoločnom menovateli, na aspoň minimálnych spoločných cieľoch v domácej a zahraničnej politike.

Prečo používate také kategorické hodnotenie?

Hlavnou udalosťou sa stalo čo nikto neočakával, nepredpokladal a nepredvídal — trápne divadlo okolo ministra, ktorý podal demisiu, potom v druhom dejstve ju prezident aj prijal a aj neprijal a potom ju zasa minister odvolal a až médiá museli upozorniť, že je tu slovenská ústava a tá takéto ťahanice nepredpokladá. Prezident zasa chce na písme a s podpisom žiadosť ministra, že demisiu odvoláva. Keď si uvedomíme, že sa to odohráva v čase, keď predstaviteľ Slovenskej republiky Miroslav Lajčák viedol rok Valné zhromaždenie OSN a rovno z tejto funkciu ide na rok na čelo rotujúceho predsedníctva OBSE tak to, že hlavným slovenským problémom bude otázka či je minister ministrom legitímne alebo by sa mala prijať jeho demisia a vzápätí by mal byť znovu vymenovaný za ministra, aby sa dodržala ústava je politický kabaret v ktorom sa dobre orientuje len domáci pozorovateľ so značnou dávnou trpezlivosti a výdrže.

Pre zahraničie to všetko je búrka v pohári vody…

Samozrejme, že Slovensko v plnej miere splní úlohu predsedníckeho štátu OBSE. Ale pre zahraničie udalosti odmietnutia globálneho paktu o migrácii a následne demisie ministra nie sú búrkou vody v provinčnom pohári, presne naopak. Je to výrazný signál ako vstupujeme v Európskej únii do novej éry. Tá sa vyznačuje nevierou v doterajšiu politiku zhora, ktorá presadzovala nadnárodné, globálne záujmy nad národnými, neviera, že medzinárodné deklarácie môžu niečo zlepšiť, v tomto prípade ide o migračný pakt, ktorý okrem slovenského parlamentu odmietlo najmenej desať štátov. Vlády i verejnosť odmietli pakt o migrácii aj preto, lebo s verejnosťou nikto poriadne nekomunikoval, dostali to v poslednej chvíli ako hotovú vec, nejestvovala včasná verejná diskusia okolo už finálneho textu a včas nebolo slovenského prekladu.

Posledné znenie paktu sa zrodilo v OSN za čias predsedníctva slovenského ministra Lajčáka a ten si chcel hrozbou demisie vynútiť aspoň účasť Slovenska na zasadaní v Marakéši, kde sa Globálny pakt zaručujúci riadenú a kontrolovanú migráciu a práva migrantov prijal.

Slovensko v Marakéši nebolo, pakt neprijalo a minister Lajčák, ktorý pôvodne kvôli tomu podal demisiu v úrade napokon predsa len zostáva — čo zmenilo jeho postoj, veď v priebehu jedného týždňa podal demisiu a aj ju odvolal?

Minister Lajčák zmenu postoja na svoje zotrvanie vo funkcii odôvodnil rozhovormi s predsedom vlády Pellegrinim a predsedom najsilnejšej parlamentnej strany Ficom, ubezpečením, že sa dodrží programové vyhlásenie vlády a rozdelenie zodpovednosti medzi rezorty, čo je šifrovaná požiadavka, aby bola koaličná Slovenská národná strana odkázaná do svojich medzí. Tu zasa ide o vzťah k Rusku, ktoré SNS v zhode so značnou, možno prevažnou časťou slovenskej verejnosti, osobitne generácií po päťdesiatke nevidí ako hrozbu. Ale tu nejde len o to, predseda vládnej SNS a zároveň predseda parlamentu požadovať o. i. rozhovor tom, aké dokumenty sa pripravujú o umiestnení zahraničných vojakov na Slovensku. Je to ohromujúca požiadavka, ak uvážime, že sa jej dožaduje jeden z troch najvyšších ústavných činiteľov od ministra vlády! Avšak aj v tomto prípade sa začal mediálny spor — médiá označili ministra Lajčáka za žuvačku bez chuti, za politika v situácii, keď sa div po zadku nekĺžeme rovno na východ.

Za mlčiaceho politika v situácii, keď sa dokonca neprávom tvrdí že Ukrajina má podiel na konflikte na východe a zároveň naivne sa verí, že Rusko môže prispieť k jeho riešeniu. Jeden z mienkotvorných denníkov uverejnil karikatúru aká zatiaľ nemá obdoby — chlapčenská postavička znázorňujúca ministra stojí v úslužnom postoji v krátkych nohaviciach /!/ pred písacom stolom na ktorom má nohy v čižmách a čiastočne v maskovacom úbore postava držiaca matriošku s Putinom. To tu ešte nebolo. Z toho možno jasne vyčítať, že vzťah k súčasnému Rusku je na Slovensku mimoriadne živou otázkou, ktorá nie je na periférii záujmu propagandy časti médií, naopak, dlhodobo je v rôznych súvislostiach v popredí.

Čo hovoria kritici vlády?

Odporcovia vlády pritom rázne tvrdia, že zahraničná politika nie je závislá na jednej osobe, že Lajčák vonkoncom nie je jediným garantom našej zahraničnopolitickej orientácie a diplomacia nepotrebuje kult osobnosti osobitne nie terajšieho ministra pre ktorého bolo ministerstvo vždy len nástrojom osobnej kariéry. Minister je súčasťou novej feudálnej vrstvy slovenskej demokracie. A na dôvažok výhrad sa uvádza fakt, že ministerstvo fungovalo rok kým minister predsedal VZ OSN v New Yorku a nebol v Bratislave a teraz zasa rok bude na čele predsedníctva OBSE. Počas mediálneho obhadzovania blatom sledujeme v neprehľadnej situácii takmer všetko, pravda okrem toho, čo reálne robí a čo môže teraz robiť OBSE. Spor, ktorý vypukol zmenil politickú i mediálnu scénu na Slovensku a bude pokračovať v iných podobách až do volieb, ktoré sú za rohom. Budú v roku 2020, štvorročné obdobie terajšieho parlamentu sa totiž končí už v marci 2020. Teda od volieb nás delí nejakých trinásť — štrnásť mesiacov.

Názor autora se nemusí shodovat s názorem redakce