Vo vyspelých štátoch býva zvykom, že štát má kontrolu nad strategickými podnikmi a medzi jednotlivými politickými garnitúrami platí akási nepísaná dohoda, že tieto podniky sa nikdy neprivatizujú – v istom zmysle sú totiž všade znakom štátnej suverenity.

Preto Nemecko nikdy v majoritnej miere neprivatizovalo Ruhrgas AG či Deutsche Telekom. Rovnako konalo aj Francúzsko pri Électricité de France (EDF France) alebo Rusko, kde Gazprom či RAO UES vždy ostali prevažne štátne. Podobne je pod štátnou kontrolou aj taliansky Enel, ale aj český ČEZ, ktorý, naopak, veľmi intenzívne expanduje po celej Európe. Ak sa aj do týchto strategických spoločností pustil súkromný kapitál, vždy len v minoritnom pomere, takže štát mal vždy kontrolu nad ich chodom.

Túto skutočnosť si dobre uvedomovala aj tretia Mečiarova vláda, a preto na sklonku svojho pôsobenia niekoľko mesiacov pred voľbami prijala zákon o strategických podnikoch. Podľa tohto zákona nebolo možné taxatívne vymenované podniky väčšinovo privatizovať, pretože majorita mala stále ostať v štátnych rukách. Nešlo pritom len o strategické podniky z odvetví ako energetika, ale aj o podniky zamestnávajúce množstvo ľudí, pri ktorých by strata akcionárskej kontroly zo strany štátu mohla viesť k obrovským problémom.

Problém zákona o strategických podnikoch spočíval v tom, že nebol ústavný a po výmene garnitúr ho bolo možné ľahko zmeniť. A v roku 1998 sa k moci dostala politická garnitúra, ktorá pojem národné záujmy vôbec nemala vo svojom slovníku.

…

Autor: Roman Michelko

Mesačník ZEM&VEK si môžete predplatiť na: http://www.webareal.sk/sofian

Zopár slov o autorovi...