Roky sa čakalo (v niektorých prípadoch ešte čaká) na uznanie Arménskej genocídy a pravdivých informáciách o nej a roky sa čakalo tiež na knihu o operácii tajnej arménskej organizácie, ktorá sa v rokoch 1921-1922 pomstila prakticky celému vedeniu zosadeného režimu Mladoturkov – architektom Arménskej genocídy. K stému výročiu arménskej tragédie vydal zväzok Operation Nemesis: The Assassination Plot that Avenged the Armenian Genocide (dostupný zatiaľ len v angličtine) autor Eric Bogosian.

Kvôli svojej polohe medzi väčšími impériami východu i západu Arménsko často strácalo svoju nezávislosť, ale znovu si ju bralo späť ako „nárazníková zóna“ medzi mocnosťami. V roku 301 sa Arménsko stalo prvým kresťanským kráľovstvom. V roku 1071 ho dobyli Seldžuckí Turci. Neskôr existovalo Arménske kráľovstvo takmer dve storočia v Cilícii, ale padlo do rúk egyptských Mamelukov. Následne bolo absorbované Osmanskou a Perzskou ríšou.

Islamská nadvláda

Na začiatku 1. svetovej vojny žili asi 3 milióny Arménov na osmanskej pôde, väčšina z nich v pôvodnej vlasti vo východnej Anatólii (perzské Arménsko bolo pohltené Ruským impériom). Už počas 19. storočia Osmani riešili tzv. arménsku otázku, keďže viacero kresťanských národov (Grécko, Rumunsko, Srbsko, Bulharsko atď.) sa vtedy zbavovalo islamského jarma a keď Rusi tiež vplývali na toto územie, sultáni vnímali rastúce národné sebavedomie Arménov s určitou obavou. Arméni boli tradičný kresťanský ľud, pevne zakorenený v srdci osmanských vyšších tried i byrokracie, bez známok ovplyvnenia moslimským prostredím. V období 1894-1896 vykonal „červený sultán“ Abdul Hamid II., ktorého Západ tlačil k väčšej arménskej autonómii, sériu masakrov, v ktorých bolo zabitých 80-300 tisíc Arménov. To prirodzene vyvolalo ozbrojené hnutie odporu, ktoré zabilo tureckých vodcov a arménskych kolaborantov a bolo takmer úspešné pri atentáte na sultána. Keď bol Abdul Hamid II. odstavený od moci počas revolúcie Mladoturkami (júl 1908), Arméni a utláčané kresťanské menšiny sa radovali.

Mladoturci však neboli žiadni priatelia kresťanov a navyše chceli nielen zachovať, ale aj rozšíriť osmanské hranice tak, aby zahŕňali turkotatárske národy v celej Strednej Ázii až k hraniciam Číny. Nezávislé Arménsko by bolo prekážkou. A tak v rámci vojnovej hmly Mladoturci zosnovali plán na vyhladenie Arménov a ďalších kresťanských menšín na Východe, vrátane Grékov a Asýrčanov, čo niektorí historici považujú za súčasť širšej politiky vyhladzovania kresťanov. Kresťanskí vojaci slúžiaci v armáde boli odzbrojení a pridelení k pracovných čatám, ktoré boli vyhladzované alebo upracované na smrť. Komunita začala byť odsúvaná na kraj spoločnosti, 250 prominentných Arménov v Konštantínopole bolo zatknutých a následne zabitých. Vo východných oblastiach prebiehala genocída pod zámienkou presídlenia. Arméni boli nútení odovzdávať majetky a cennosti a vyvážaní na dejiská masakrov a chorého orientálneho sadizmu. Tisíce pochodovali do púštnych internačných táborov, kde hynuli chorobou, hladom a násilím. Odhady hovoria o čísle 800 tisíc až 1,4 milióna mŕtvych Arménov, ako aj vyše pol milióna Grékov a Asýrčanov. Stovky tisíc sa stali utečencami. Osmanská ríša do konca vojny prakticky eliminovala arménske obyvateľstvo.

S kolapsom Ruskej ríše (1918) sa Prvá arménska republika stala prvým suverénnym arménskym štátom od roku 1375, avšak o dva roky bola dobytá Červenou armádou a začlenená do Sovietskeho zväzu. V roku 1990 sa Arménsko od ZSSR oddelilo, no dnešná podoba je len úlomkom zo starej a veľkej krajiny. Populácia sa pohybuje okolo troch miliónov a ďalších sedem miliónov Arménov žije v diaspóre po svete, najmä v Rusku, USA, Francúzsku a Gruzínsku.

Na konci 1. svetovej vojny bol Konštantínopol okupovaný Britmi, ktorí chceli vedenie Mladoturkov súdiť za vojnové zločiny, vrátane Arménskej genocídy, no tí stihli ešte predtým utiecť z krajiny. Boli súdení v neprítomnosti, nad piatimi bol vyrieknutý dokonca trest smrti (minister vnútra a neskorší veľkovezír Talat Paša, minister vojny Enver Paša a minister námorníctva Džemal Paša, ako aj dr. Mehmet Nazim a dr. Behaedin Šakir, lídri Špeciálnej organizácie, ktorá genocídu koordinovala). Kým však prebiehala Parížska mierová konferencia a spojenci rečnili o plánoch pre Turecko, generál Mustafa Kemal spojil turecké jednotky v Anatólii, aby znovu získal svoje územia od spojeneckých okupantov, arménskych partizánov a gréckych povstalcov. Mladoturci medzitým vo vyhnanstve plánovali návrat k moci.

Plán odplaty

Arménski exulanti však mali iné plány. Malá skupina arménskych podnikateľov, intelektuálov, bývalých diplomatov a partizánskych bojovníkov sa spojila, aby vytvorila operáciu Nemesis, odsúhlasenú v Bostone 8.7.1920 na konferencii Arménskej revolučnej asociácie. Plán bol financovaný predovšetkým arménsko-americkými podnikateľmi so sídlom v USA. Hlavným cieľom bola vražda tureckých strojcov a arménskych zradcov zodpovedných za genocídu, no v skutočnosti to znamenalo vznik novej angažovanej vodcovskej kasty pre národ, ktorý bol malý, odsúvaný a bez vlastného štátu. Malo ísť o pomstu, potrebný pocit ojedinelého víťazstva a upozornenie pre svet, čím všetkým si arménsky ľud pod jarmom prešiel.

Terčom prvého atentátu bol Talat Paša v Berlíne (15.3.1921). Poslaním Soghomona Tehliriana nebolo len zabiť Talata, ale postaviť sa pred súd za vraždu a využiť ho ako platformu, aby sa svet dozvedel o Arménskej genocíde. Ako Bogosian píše, pre ochranu operácie Tehlirian tvrdil, že konal sám a o niektorých podrobnostiach svojho života a ciest klamal. Jadro svedectva však bolo pravdivé a úspešne rozšírilo tragický príbeh do sveta. Je prekvapujúce, že Tehlirian bol nakoniec oslobodený. Obeťou ďalšieho útoku bol Džemal Paša. Tretí (Enver Paša) operácii Nemesis unikol, no za pár rokov ho zabili Sovieti, s ktorými predtým kolaboroval. Ďalšou korisťou plánu boli bývalý veľkovezír Saíd Halim Paša; minister vnútra Azerbajdžanu Behbud Chán Džavanšir, ktorý velil masakrom Arménov v Baku; guvernér Trapezuntského cisárstva Cemal Azmi, vrah miestnej arménskej komunity a dr. Behaedin Šakir. Ďalší líder Špeciálnej organizácie dr. Mehmet Nazim smrti unikol a vrátil sa do Turecka, kde bol zanedlho obesený za protivládnu konšpiráciu.

Realita operácie Nemesis vysvitla len pomaly, niekoľko desaťročí po uskutočnení a vďaka uverejneniu pamätí priamych aktérov na sklonku ich života. Eric Bogosian, arménsko-americký autor tieto neznáme (zväčša v arménskom jazyku uverejnené) zdroje zozbieral a s citom pre detail spojil do dramatického diela. Arménska genocída ilustruje potrebu národnej a štátnej hrdosti, pretože ľudia bez štátnej príslušnosti a koreňov sú oveľa pravdepodobnejšími obeťami ako ľudia s vlastnou, suverénnou vlasťou. Bogosian ako typický liberál obviňuje z genocídy turecký nacionalizmus, hoci skutočným problémom bol moslimský imperializmus. Operácia Nemesis dokazuje ako môže priebojný ľud sformovať svoju kastu lídrov, schopnú vykonávať suverénne funkcie v období existenčnej krízy, keď nemá štát, ktorý by ich chránil. Kniha Erica Bogosiana je vhodná nielen ako historická štúdia, ale tiež ako materiál pre politické úvahy.

Pramene:
[1] Operation Nemesis: The Assassination Plot that Avenged the Armenian Genocide; autor: Eric Bogosian; Little, Brown and Company; First Edition edition (April 21, 2015); ISBN-13: 978-0316292085
[2] The Yıldız Assasination Planned Against Abdulhamid II and the Diplomatic Crisis with Belgium; autor: prof. dr. Vahdettin Engin (Marmara University); Turks And Armenians (Turkish-Armenian Relations Throughout History)
[3] List of Massacres During the Greek Genocide; Greek Genocide Resource Center, 6.6.2018
[4] Assyrian genocide; Wikipedia
[5] ‘Operation Nemesis,’ by Eric Bogosian; autor: Joseph Kanon; New York Times, 16.4.2015
[6] Operation Nemesis (Eric Bogosian talked about his book, Operation Nemesis: The Assassination Plot that Avenged the Armenian Genocide, about a group of Armenian patriots who, in 1921, set out to assassinate former Turkish leaders to avenge the victims of the 1915 Armenian Genocide…); C-SPAN, 21.5.2015

Vyhlásenie: Názory autora sa nemusia zhodovať s názormi vydavateľstva Sofian, s.r.o. Zodpovednosť za obsah tohto článku nesie výhradne jeho autor. Vydavateľstvo Sofian, s.r.o. nie je zodpovedné za akékoľvek prípadné nepresné či nesprávne informácie v tomto článku. Sofian, s.r.o. dáva súhlas na zdieľanie našich pôvodných článkov na ďalších nekomerčných internetových stránkach, ak nebude zmenený ich text a názov. Pri zdieľanom článku musí byť uverejnený zdroj a autor. Ak chcete články z nášho webu publikovať v tlači či inými formami, vrátane komerčných internetových stránok, kontaktujte redakciu na [email protected].

UPOZORNENIE
Vážení čitatelia – diskutéri. Podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne.

(*1969, Bratislava) Geopolitický a spoločenský analytik dlhodobo pôsobiaci, bádajúci a študujúci vo viacerých mestách Európy a Ázie; konfrontuje korene, poznatky a vplyvy historických, filozofických a kultúrnych vied, smerov a náboženstiev na spoločnosť a jej pohyb v priebehu storočí...