Ľavica v tomto procese fatálne zlyhala. Najprv bola vývojom v deväťdesiatych rokoch úplne zaskočená, teoreticky nepripravená a intelektuálne čerpala z perestrojkového obdobia druhej polovice osemdesiatych rokov. Mnohí komunisti, ktorí sa preregistrovali do nových ľavicových strán, mali dosť primitívnu predstavu, že budú robiť politiku tak ako doteraz, ibaže „demokraticky“. Nasledovalo obdobie sterilných fráz o budovaní sociálneho štátu, ktoré už bolo svojou povahou archaické. Demokratická ľavica totiž nepochopila, že historicky stroskotala nielen marxisticko-leninská, ale aj sociálnodemokratická cesta, ktorú prevalcoval agresívny neoliberalizmus. Sociálny štát sa demontoval tak rýchlo, že hovoriť o jeho udržaní či dokonca rozvíjaní bolo čoraz nepresvedčivejšie. Časť ľavice sa konjunkturalisticky prispôsobila a prechodom k sociálnemu liberalizmu fakticky rezignovala na historické ideály a dezertovala k pravici. Druhá časť začala hľadať stratené istoty v nacionalizme. Na konci tohto obdobia, ktoré ohraničila finančná kríza, sa už nehovorilo o nijakých ľavicových systémových zmenách, dokonca ani len o „krotení kapitalizmu“, ale o tom, že keď sa ekonomike darí, mali by to pocítiť aj obyčajní ľudia – čo v praxi znamenalo, že kým upevňovala svoju moc oligarchia, rozkrádanie nadobudlo podobu mocenského prevratu a počet ľudí v pásme chudoby rástol, sociálna demokracia korumpovala voličov (ktorí nechápali, že by mohli dostať oveľa viac) omrvinkami – sociálnymi balíčkami, namiesto výrazného zvyšovania platov našich občanov presadzovala dovoz lacnej pracovnej sily, daňové zaťaženie ponechala na pleciach zamestnancov, pričom korporácie dostávali výhody a namiesto silnej strednej vrstvy vyprodukovala bašternákov, bödörov, výbohov a iných zbohatlíkov parazitujúcich na systéme. Pohybovať sa v komunite týchto zloduchov s Marxom v ruke, tváriť sa, že ste ľavicový revolucionár a odsudzovať mestských liberálnych intelektuálov, ktorí majú občas strelené nápady, ale žijú svoje poctivé životy často na okraji pásma chudoby, je kvintesenciou užitočného idiota.
Preto zdôrazňujem, že keď hovorím o prekonávaní kapitalizmu, nehovorím o návrate do minulého režimu. Vkladať nádeje do stalinistických komunistov, ktorí zakrývajú svoju myšlienkovú impotenciu nostalgiou za minulosťou, je nielen nevkusné, ale je to aj strata času. Oni vlastne nie sú politickou stranou v pravom zmysle slova, skôr akýmsi krúžkom insitných historikov, ktorý velebí komunistických vrahov a vlastizradcov od Gottwalda až po Biľaka a sníva o návrate starých čias (verejne to hovoriť nemôžu, lebo by to bol trestný čin). Komunisti nenadväzujú na to najlepšie, čo v ich strane bolo, na myšlienkové prúdy davistov a protagonistov Česko-slovenskej jari z roku 1968, ale na stalinistické a normalizačné tradície. Nie, rozhodne nechcem reštauráciu systému, ktorý v skutočnosti nebol socializmom, ale štátnym kapitalizmom – ako to výstižne pomenoval marxistický filozof a jeden z najvýznamnejších mysliteľov súčasnej Európy Gáspár Tamás. Aj môj najobľúbenejší marxistický filozof Erich Fromm upozorňuje, že komunisti sovietskeho typu chápali socializmus v princípoch kapitalizmu. Socializmus pre nich nebol spoločnosťou, ktorá sa líši od kapitalizmu svojou ľudskou povahou, ale formou kapitalizmu, v ktorej sa stranícky aparát stane mocenskou elitou a bude ovládať ostatné spoločenské skupiny. V podobnom duchu varoval pred takýmto chápaním socializmu aj Fridrich Engels.
A už vôbec nehovorím o národnom socializme, ktorému začínajú šokujúco podliehať niektorí radikálni ľavičiari (je to síce absurdné, ale historicky vôbec nie ojedinelé – podobne sa radikálny socialista Benito Mussolini stal zakladateľom talianskeho fašizmu). Veľmi rozšíreným omylom je stotožňovať pojem sociálny s pojmom ľavicový. Konzervativizmus (kresťanský či národný) dokáže byť vo svojej podstate hlboko sociálny, ale nikdy neprekročí hranicu charity a zmierňovania následkov kapitalistickej ekonomiky. Sociálna politika najsilnejšej vládnej strany má najbližšie k bavorskej Kresťansko-sociálnej únii (CSU). Mnohí sociálni demokrati, ale aj komunisti si neuvedomujú, že ich odpovede na nahromadené problémy už dávno nie sú ľavicové, ale fašistické. Na to, aby sme pochopili ten veľmi jemný, ale mimoriadne dôležitý rozdiel medzi socialistickým a nacistickým postojom, sa musíme vrátiť do tridsiatych rokov minulého storočia.
Antielitárska politika nemeckej NSDAP dokázala integrovať socialisticky zmýšľajúcich robotníkov, remeselníkov a zamestnancov, ktorí dúfali v spoločenské uznanie a lepší život svojich detí. Nacisti zaviedli dovtedy neznámu dovolenku, detské prídavky a vianočné príplatky, podporovali rodiny s deťmi, znížili nezamestnanosť, zvýšili ochranu práv užívateľov nájomných bytov. Chudobnejší ľudia mohli počítať so štátnou pomocou pri splácaní hypoték, so sociálnym poistením, finančným príspevkom pre študentov i s lacnejším uhlím a zemiakmi. Nacistický hospodársky zázrak bol založený na zbrojení, budovaní infraštruktúry a zavedení nútených verejných prác. Na rozdiel od Churchilla Hitler nesľuboval národu krv, pot a slzy – získaval si ho znovu a znovu systematickou sociálnou dobročinnosťou. Príklon Nemcov k národnému socializmu nepramenil z ideologického presvedčenia, ale z materiálnych výhod, ktoré režim obnášal. Hitlera vyniesli k moci práve konzervatívne pravicové sily, ktoré sa neštítili preberať jeho radikálnu rétoriku. Sociálny program nacistického vodcu však napriek tomu nebol socialistický. Možno ho nazvať podplácaním národa prostredníctvom materiálnych výhod. Oficiálna propaganda znela – vodca dal prácu ľuďom. Malo to však jeden háčik: všetko to bolo na dlh a krajina smerovala k bankrotu a do dlhovej pasce. Gigantické vládne dlhy, financujúce zbrojársku výrobu, boli kryté cennými papiermi emitovanými fiktívnou spoločnosťou. Pomocou týchto manipulácií mohla vláda financovať vyzbrojovanie, vykazovať ekonomický rast a vytvárať zdanie ekonomického zázraku. Bola to prosperita na dlh. Keď už bolo jasné, že sa približuje krach, Hitler začal vo svojich úvahách počítať s vojnou. Práve vďaka vojne bankrot nenastal, pretože okupácia Európy umožňovala Nemecku čerpať zdroje z podrobených krajín.
Socialisti liberalizmus nikdy nepopierali, ale prekonávali ho. Tam, kde sa práva a slobody odstraňujú, nemôže byť o skutočnom socializme ani reči. Socializmus dnes znamená predovšetkým radikálnu demokraciu, jej prehĺbenie a rozšírenie aj do ekonomickej a sociálnej sféry. Mám na mysli takú demokraciu, ktorá preniká dennodenne všetkými oblasťami života spoločnosti, ktorá umožňuje začať vytvárať spoločnosť bez nezamestnanosti, bez chudoby, bez útlaku. Autentická ľavica rieši reálne problémy pracujúcich, namiesto toho, aby šírila politiku strachu a zbabelo kopala do tých, ktorí nemajú silu sa brániť – či už sú to Rómovia, utečenci alebo ľudia žijúci v hmotnej núdzi. Autentická ľavica sa ozve, keď politici v službách mocenských elít rozkrádajú to, čo patrí všetkým, namiesto toho, aby sa k nim pridala. Autentická ľavica sa nebojí vystúpiť proti pravicovému populizmu a dokáže mu čeliť tým, že pomenuje skutočné príčiny našich problémov. Autentická ľavica nikdy neuprednostní podporu autoritatívneho vodcu pred solidaritou s biednymi, lebo vie, že sociálny štát bez právneho je čistý nezmysel. Nemôžete stavať strechu domu, keď nemáte vybudované jeho základy. Nemôžete presadzovať lepšie pracovné podmienky pre zamestnancov v krajine, v ktorej nemáte zabezpečenú vymožiteľnosť práva a spravodlivý súdny proces.
Práva pracujúcich budú u mňa vždy na prvom mieste. Ale nenechám si vnútiť fašistickú predstavu, že ich môžeme udržať len útlakom iných. Celý život som zasvätil službe mieru a nespreneverím sa tejto filozofii teraz, aby som militantne štval proti ľuďom, ktorí nás nielenže neohrozujú, ale o našu krajinu sa ani neobtrú. Som vlastenec, poznám túto krajinu tak ako len málokto. Vychoval som tisíce študentov, ktorým som na prednáškach vštepoval lásku a úctu k vlasti, jej dejinám, predkom, kultúre a prírode. A preto nedovolím, aby toto moje vlastenectvo niekto spochybňoval len preto, lebo prechovávam úctu a obdiv aj k iným kultúram. Možno je to už nezastaviteľné, možno sú ľudia už takí iracionálni a nakazení hnedým morom, že budeme musieť prejsť obrovskou a tragickou civilizačnou kataklizmou, aby sme si uvedomili, čo je v živote dôležité, nadčasové a za čo sa oplatí žiť a umierať. Ja mám však vo veciach jasno a budem stáť za svojimi hodnotami pevne ako skala. Chcem kráčať v šľapajách Štúra, Štefánika, Hodžu a Dubčeka, nadväzovať na štúrovcov, davistov i protagonistov Česko-slovenskej jari, vydal som sa na cestu, na konci ktorej chcem prispieť k budovaniu nášho štátu a k sláve našej vlasti tak, aby bola spoločným domovom pre nás všetkých, nie len pre vyvolených a aby reprezentovala to najlepšie z nás, čím prispievame k európskej kultúre a svetovej civilizácii. To nie je misia na jednu krátku demagogickú kampaň. To je životná cesta. A ja z nej neuhnem, nech sa deje čokoľvek. Veď poznáte ten môj obľúbený Gándhího výrok: „Najprv vás ignorujú. Potom sa vám vysmievajú. Potom s vami bojujú. No a napokon vyhráte.“