Posledný septembrový víkend si občania oboch nástupníckych štátov Československa pripomínali okrúhle 80. výročie mníchovskej zrady. Nacistické Nemecko, fašistické Taliansko, no čo je horšie, aj spojenecké Francúzsko a Veľká Británia podpísali tesne pred polnocou z 29. na 30. septembra 1938 v Mníchove dohodu, ktorá niesla v nemčine oficiálny názov Abkommen zwischen Deutschland, dem Vereinigten Königreich, Frankreich und Italien, getroffen in München am 29. September 1938. Anglickojazyčná Wikipédia, na rozdiel od svojej , talianskojazyčnej, nemeckojazyčnej a ruskojazyčnej mutácie, vymenúva hneď v prvých dvoch riadkoch aj názvy, pod akými si tento desivý dokument zapísali do pamäti republike verní Česi a Slováci: Mníchovský diktát a Mníchovská zrada.

Ukázali pravú tvár

Podpísaniu Mníchovskej dohody predchádzala séria otvorených i tajných rokovaní a rozhovorov zástupcov menovaných krajín, pričom pri každej ústretovosti voči Hitlerovi predkladal Berlín nové a expanzívnejšie požiadavky. Hanebná taktika Londýna a Paríža ustupovať agresívnemu partnerovi v slabošskej hre o kompromis pod zámienkou udržania mieru, bola trápna a priehľadná. Nečudo, že český denník České Slovo už 22. septembra 1938 vo svojom večernom vydaní rozhorčene konštatoval na titulnej strane „Vlastní spojenci nám diktovali jako poraženým!“ Celú titulnú stranu si možno prečítať oskenovanú vo vysokom rozlíšení tu.

Titulok večerného vydania denníka České slovo ‘Vlastní spojenci nám diktovali jako poraženým!’ z 22.IX.1938

https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/b/b3/VE%C4%8CERN%C3%8D_%C4%8CESK%C3%89_SLOVO_22._9._1938.jpg

Signatárske mocnosti Mníchovskej dohody odobrili odstúpenie značných území nemeckej Tretej ríši nielen v Čechách, na Morave a v Sliezsku. Orezávanie republiky zasiahlo bleskurýchlo aj Slovensko. Už desať dní po podpísaní Mníchovskej dohody obsadilo nemecké vojsko bratislavskú Petržalku, ležiacu na pravom brehu Dunaja. Ako sa dozvedáme z publikácie Petržalka v rokoch 1919-1946, ktorú vydala miestna knižnica, „nemecké vojsko obsadilo Petržalku 10. októbra 1938 a usídlilo sa v bývalých československých kasárňach na Zadunajskej a Kopčianskej ulici a v Ovsišti. Pričlenenie Petržalky k nemeckej Tretej ríši viedlo aj k jej novému oficiálnemu pomenovaniu – Engerau.“ Sám Führer sa zastavil 16. marca 1939, deň po vyhlásení Slovenského štátu, na petržalskom brehu a menovaná publikácia ho zobrazuje na fotografii, ako ďalekohľadom pozerá cez rieku na Bratislavu. Keď zbadal na nábreží sochu českého leva, zašomral, ako ho pamätníci citujú, “Diese Katze muss weg!“ („Táto mačka musí zmiznúť!„). Mladučká vláda Slovenského štátu mu bezodkladne vyhovela a českého leva odpratala do vojenských kasární.

Hladné oči susedov

Oveľa drastickejšie porciovanie Slovenska medzi Poľsko a Maďarsko legalizovala Viedenská arbitráž z 2. novembra za účasti ministrov zahraničia Nemecka, Talianska, Maďarska a okypteného Československa, vrátane predstaviteľov slovenskej autonómnej vlády. Zrada západných spojencov v Mníchove pred ôsmimi desaťročiami pripravila Československo o pohraničné územia s rozlohou 41 098 km2 a 4 879 000 obyvateľov, čo bola takmer tretina populácie 1. republiky. Nenásytne koristilo Nemecko, Maďarsko a Poľsko, neskorší opätovní spojenci obnoveného Československa.

V povojnovom spojeneckom zväzku sa ocitali (v prípade Nemecka jeho severovýchodná sovietska okupačná zóna) vytváraním tzv. tábora socialistických krajín pod vedením Sovietskeho zväzu. Československo mu odstúpilo Podkarpatskú Rus v medzištátnej dohode z 29. júna 1945. Wikipédia o tom píše takto: „29. června 1945 byla mezi představiteli Československa a SSSR uzavřena smlouva o odstoupení Podkarpatské Rusi – Zakarpatské Ukrajiny Sovětskému svazu. Smlouva byla za SSSR podepsána V. M. Molotovem a za Československo Z. Fierlingem a V. Clementisem. Představitelé Podkarpatské Rusi přizváni nebyli a jednalo se tak podle Čechům známého hesla: O nás bez nás. Proto je tato událost občas označována jako „rusínský Mnichov“.“

Nepoučiteľní?

Po bolestivých skúsenostiach s vierolomnosťou predvojnového spojenectva s Francúzskom a Spojeným kráľovstvom sa natíska otázka, či sú nástupnícke štáty Československa opatrnejšie z hľadiska dôverčivosti voči Parížu, Londýnu a Berlínu. V osemnástom roku 21. storočia je odpoveď prostá a negatívna. Nechali sa vlákať do vojenského paktu NATO a do globalistického projektu európskeho superštátu menom Európska únia. Tá má vlastné exekutívne vedenie – komisárov a v metropolách členských krajín EÚ neraz ešte horlivejších organizátorov unitárneho riadiaceho systému. Jeden z najdynamickejších hurá-centralistov sídli v parížskom Elyzejskom paláci a je ním francúzsky prezident Emmanuel Macron. Na neformálnom septembrovom summite EÚ v Salzburgu sa natoľko eurohujersky odviazal, že vypustil na tlačovej konferencii krajne autoritársky výrok na adresu stredoeurópskych postsocialistických štátov, čo odmietajú prerozdeľovanie afro-ázijských migrantov. Portál www.forum24.cz ho do češtiny preložil takto: „Země, které odmítají rozšíření Frontexu nebo princip vzájemné solidarity, opustí Schengen. Země, které nechtějí silnější Evropu, si už nesáhnou na strukturální fondy.“

Ak Budapešť, Varšava, Bratislava a Praha vytrvajú v kladení odporu, ako zamýšľa ďalej lámať ich vzdor? Sankciami? Majdanmi? Vyslaním spojeneckej vojenskej pomoci?

Väčšina voličov v krajinách Vyšehradskej štvorky nedospela ešte k predsavzatiu prejaviť pri volebných urnách odhodlanie ako predvlani Briti a hlasovať za odpútanie sa od dusivého spojenectva s Bruselom, Parížom a Berlínom. Zo všetkých troch týchto veľkomiest sa chrlia masmediálne chválospevy hlavného prúdu o spojenectve, v ktorom neplatí právo silnejšieho, ale rovnoprávnosť veľkých s malými. Jednu z takých ód na radosť publikovalo nemecké veľvyslanectvo v Prahe v češtine slovami: „Dnešní Evropská unie symbolizuje pravý opak ducha Mnichova. Základem EU je respekt vůči všem členským státům a zejména vůči všem občanům. Místo práva silnějšího platí síla práva. O tyto hodnoty a principy se chceme společně zasazovat. Češi a Němci dnes v rámci EU i NATO spolupracují jako přátelé a partneři tak úzce jako nikdy předtím.“ Idylka pravdy a lásky ako vyšitá.

Vyhlásenie: Názory autora sa nemusia zhodovať s názormi vydavateľstva Sofian, s.r.o. Zodpovednosť za obsah tohto článku nesie výhradne jeho autor. Vydavateľstvo Sofian, s.r.o. nie je zodpovedné za akékoľvek prípadné nepresné či nesprávne informácie v tomto článku. Sofian, s.r.o. dáva súhlas na zdieľanie našich pôvodných článkov na ďalších nekomerčných internetových stránkach, ak nebude zmenený ich text a názov. Pri zdieľanom článku musí byť uverejnený zdroj a autor. Ak chcete články z nášho webu publikovať v tlači či inými formami, vrátane komerčných internetových stránok, kontaktujte redakciu na [email protected].

UPOZORNENIE
Vážení čitatelia – diskutéri. Podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne.

Zopár slov o autorovi...